Štrukturalizmus
Z Wikipédie
Štrukturalizmus je výskumný smer, ktorý vznikol v 20. rokoch 20. storočia v lingvistike a v iných vedách ( etnografia, folkloristika, estetika, dejiny umenia, teatrológia ai.) ako reakcia na materiálový atomistický pozitivizmus vo vede koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho iniciátorom bol Ferdinand de Saussure dielom „Cours de linguistique générale“ (1916). Tento takzvaný špeciálnovedný štrukturalizmus kládol dôraz na výskum opakovateľných štruktúr javov.
Po 2. svetovej vojne sa štrukturalizmus rozvinul do duchovného hnutia, ktorého metodológia sa snažila opierať o tézu, že základnou danosťou pri vysvetľovaní všetkých fenoménov má byť štruktúra ponímaná ako reálna danosť, ktorá objektívne existuje a subjektívne ju možno odhaliť. Štruktúra sa tu chápe ako súbor inteligibilných pravidiel komplexov a celostností skutočnosti, pričom sa tieto pravidlá určujú vzájomným vzťahom a ako také vykazujú formálne prenosný charakter. V druhom desaťročí po vojne, začiatkom 60. rokov, začína tento motodologický postoj reprezentovaný najmä menami C. Lévi-Straussa, R. Barthesa a M. Foucaulta nadobúdať medzinárodný ohlas.
Štrukturalizmus prechádza úplne do média filozofického myslenia u tých, ktorí ho chcú prekonať takpovediac zvnútra - u Foucaulta a Derridu. O procese tohto „zosvetonázorňovania“ (Verweltanschaulichung) štrukturalizmu.
[úprava] Externé odkazy
FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok
