Na západe nič nového
Z Wikipédie
Na západe nič nového (po nemecky Im Westen nichts Neues, po ang. All Quiet on the Western Front) je román Ericha Maria Remarqua z roku 1929.
Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vďaka enormnému úspechu sa „novinový“ román dočkal aj knižného vydania a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (Lewis Milestone, réžia), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali búrlivé protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané.
Vojnu vykresľuje na základe vlastných skúseností vojnovej hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách.
Kniha mala veľký úspech a šokovala hlavne svojim reportážnym a dezilúznym štýlom, miestami až podrobným pohľadom na svetovú katastrofu. Podľa motta je kniha pokusom podať správu o generácii, ktorá bola zničená vojnou - aj keď unikla jej granátom.
Väčšina textu je rozprávaná v 1. osobe (tzv. ich forma). Rozprávač, bývalý stredoškolský študent Pavol Bäumer, sa predstavuje v okamihu, kedy jeho jednotka po návrate z boja oddychuje na pokojnom úseku za frontom. V mozaike epizód je načrtnutý jeho minulý i neskorší život. Rozpráva hlavne rad príhod z desaťtýždňového výcviku plného šikanovania pod vedením tyranského desiatnika Himmelstossa, budovania zákopov na západnom fronte i prvé bojové stretnutia. Pod vplyvom nacionalistickej propagandy a patriotického myslenia sa prihlásil Bäumer so svojimi spolužiakmi z gymnázia po vypuknutí 1. svetovej vojny dobrovoľne do armády a po výcviku plného šikanovania prekonáva s nimi zákopové boje na západnom fronte. „Správa o generácii, ktorá bola zničená vojnou", ako autor konštatuje v úvode, pokračuje opisom vojnových hrôz - bombardovania, plynových útokov, krvavých bojov muža proti mužovi a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, beznáročnej obetavosti a vojnového priateľstva na život a na smrť. V lete 1918 je zabitý Bäumerov priateľ Katczinsky, ktorý ho zasväcoval do vojnového života.
Záverečné odstavce, písané v „er“ forme (3. osoba), konštatujú, že Bäumer padol v októbri 1918, v jednom z posledných vojnových dní, kedy oficiálne správy z frontu oznamovali: „na západe nič nového" a iba potvrdzujú absurditu vojny. V románe sa striedajú obrazy vojnových udalostí so záznamami rozhovorov medzi vojakmi a Bäumerovými reflexiami. Na pozadí vojnových hrôz sa mestská kultúra javí ako zbytočná a absurdná. Generácia otcov sa stáva predmetom obviňovania. Do popredia vystupujú úplne iné hodnoty, znamenajúce síce krok späť, k prírodnému stavu (jedlo, spánok, možnosť prežiť najbližšie minúty), ale paradoxne vo svojej elementárnosti ponúkajúce súčastne istú protiváhu kultúry, ktorá sa náhle zdá byť falošnou a nepriateľskou. Podvojnosť obrazu vojny je úplná degradácia ľudí, ale i konfliktu, ktorý cez svoje šialenstvo umožňuje tvrdé poznanie neautentičnosti minulého života (vyzdvihnutiu „vojenského kamarátstva" ako nového základného medziľudského vzťahu tvárou v tvár smrti), avšak súčasne vyúsťuje v istej ideovej mlhavosti dovoľujúcej prežívanie nacionalistických ilúzií. Reflexia o vojne v rozhovoroch vojakov tak zostáva na povrchu vecí, nedáva možnosť preniknúť k hlbším spoločenským príčinám, zachycuje svetový konflikt predevšetkým ako na ľudoch nezávislú, fatálnu katastrofu.
