Vojna v Chorvátsku
Z Wikipédie
Vojna v Chorvátsku (v Chorvátsku známa ako Domovinski Rat - Vlastenecká vojna, alebo Vojna za nezávislosť) je názov vojnového konfliktu v dnešnom Chorvátsku v rokoch 1990 až 1995. Išlo prevažne o konflikt medzi (etnickými) Chorvátmi a Srbmi.
[úprava] Predohra
Po skončení studenej vojny v Európe sa v mnohých krajinách konali slobodné voľby. V Chorvátskej socialistickej republike (v rámci Juhoslávie) 22. apríla 1990 – prvé kolo a 6. mája 1990 druhé kolo. Nacionalistické hnutie Chorvátska demokratická únia (HZD) na čele s Franjom Tuđmanom vyhrala s 40% platných hlasov.
HZD po vyhraných voľbách sformovala chorvátsku vládu. Jej zámer nebol oddeliť Chorvátsko od Juhoslávie, len získať väčšiu nezávislosť. Za snahou o väčšiu decentralizáciu Juhoslávie boli najmä ekonomické dôvody, Chorvátsko a Slovinsko boli najprosperujúcejšie časti Juhoslávie a preto sa snažili získať väčší vplyv na prerozdeľovaní financií.
Prvé stretnutie Chorvátskeho parlamentu sa konalo 30. mája 1990 a prezident Tudman začal rokovať s ostatnými členmi parlamentu o novej Ústave Chorvátskej republiky a ekonomických a sociálnych zmenách. Ústava bola ratifikovaná až 22. decembra 1990.
V lete 1990, sa miestni Srbi z hornatých častí Chorvátska z blízkostí bosniasnkych hraníc (bola tu najnižšia hustota obyvateľstva a Srbi tu mali prevahu) vzbúrili a vytvorili neoficiálny “Autonómny okres Srbská Krajina”, neskôr dokonca zvaný “Republika Srbská Krajina”. Chorvátska vláda sem poslala špeciálne policajné jednotky, aby problém vyriešili, no helikoptéry prevážajúce policajtov boli zostrelené lietadlami Juhoslovanskej ľudovej armády (JLA). Nie je jasné, aká bola úloha JLA v Srbskej Krajine, no konečným výsledkom bolo zhoršenie konfliktu. Chorváti verili, že lietadlá JLA boli poslané srbskou vládou, Srbi zase verili, že Chorváti terorizujú srbskú menšinu v Chorvátsku. Situácia sa vyhrotila, keď Krajinný Srbi obsadili a zablokovali turistické oblasti v celej Dalmácii.
Extrémisti na oboch stranách začali bezdôvodne zabíjať občanov s inou národnosťou (Srbi Chorvátov, Chorváti Srbov). Tieto etnické problémy boli podporované aj propagandou na oboch stranách. Tento širší konflikt vyhrotil do ozbrojených stretov v Srbskej Krajine.
[úprava] Vojna
Chorvátska vláda sa dozvedela o nepokojoch v Krajine a minister vnútra začal formovať špeciálnu políciu, pretože Ústava Juhoslávie (do ktorej Chorvátsko ešte stále patrilo) nedovoľovala zväzovým krajinám mať svoje vlastné armády a JLA Chorvátsku nepomohla. JLA sa často vo vhodných príležitostiach objavila dokonca po boku Krajinných Srbov.
Chorvátsko si začalo budovať svoju vlastnú armádu, bez pomoci JLA. 9.apríla 1991 chorvátsky prezident Tudman premenoval špeciálne policajné jednotky na “Zbor Narodne Garde” (národné gardy), tvoriace chorvátsku armádu. 19. mája 1991 sa konalo referendum o oddelení Chorvátska od Juhoslávie. Srbi protestovali, ale referendum bolo platné a Chorváti sa 94% vyslovili za osamostatnenie. Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991, ale Európska komisia im dala trojmesačné moratórium na odvolanie.
Mesiac po osamostatnení Chorvátska srbské jednotky obsadili 1/3 územia vďaka miestnym Srbom. Srbi si zvolili, majúc prevahu v zbraniach a výbave, stratégiu rozsiahleho ostreľovania, vrátane civilných cieľov. Ako sa vojna vyvíjala ďalej, Srbi postupne obliehali a zničili mestá ako Dubrovnik, Šibenik, Zadar, Karlovac, Sisak, Slavonsky Brod, Osijek, Vinkovci a Vukovar. Medzinárodné spoločenstvo uvrhlo na zbrane embargo, čo spôsobilo, že Chorváti začali pašovať zbrane cez hranice, aj vďaka tajným dohodám s Maďarskou vládou, vďaka tradičným dobrým vzťahom medzi Chorvátskom a Maďarskom proti Srbom.
V auguste 1991 začalo byť hraničné mesto Vukovar obliehané. Srbskí vojaci úplne obkľúčili mesto, ale 204. Vukovarská brigáda začala brániť ostreľované mesto, aby ochránila jeho obyvaťeľov pred zabíjaním.
Chorváti z kritických oblastí (bosnianske a srbské pohraničie) začali opúšťať svoje domovy a sťahovali sa do vnútrozemia Chorvátska. Srbi robili presný opak a sťahovali sa do ich domovov. Oficiálne štatistiky hovoria že 220 000 Chorvátov a 300 000 Srbov sa presťahovalo počas vojny v Chorvátsku počas vrcholu bojov koncom roku 1991. Na veľa miestach boli pôvodný obyvatelia vyhnaní z domovov (eventuálne popravení), do ktorých sa potom nasťahovali obyvatelia z druhej bojujúcej strany. Svet spoznal nový pojem a to etnické čistky.
5. októbra 1991 mal prezident Tudman vystúpenie, v ktorom začal volať po mobilizácii obyvateľstva, aby išli bojovať do “vojny o nezávislosť” a obrániť Chorvátsko proti Srbskej predstave “Veľkosrbského imperializmu”, ktorú propagovala JLA a práve sa formujúca Srbská armáda. 7. októbra otriasla mladou chorvátskou metropolou explózia, ktorá bola spôsobená výbuchom v budove parlamentu, keď tam práve boli prítomní Tuđman, Mesić a Marković. Chorvátska vláda skonštatovala, že to bol útok zo strany JLA, no JLA tvrdila, že si to chorvátska vláda nastražila sama, aby z toho mohla obviniť JLA a vytvoriť si tak zámienku k útokom. 8. októbra 1991 Chorvátsky parlament zrušil všetky vzťahy s rozpadávajúcim sa zvyškom Juhoslávie. Preto je tento deň dnes štátnym sviatkom, označovaný ako “Chorvátsky deň nezávislosti”
Na jeseň 1991 v novembri bol Vukovar definitívne zničený a obkľúčený srbskými jednotkami. Chorváti sa ho nakoniec 18. novembra 1991 vzdali. Počas toho boli definitívne zničené aj iné mestá, ako napríklad Dubrovnik. V priebehu decembra 1991, Slovinsko, Litva, Lotyšško, Ukrajina, Island a Vatikán uznali nezávislosť Chorvátska a Slovinska. 19. decembra 1991 , počas najväčších bojov, sa Srbský autonómny okres sám vyhlásil za Republiku Srbská Krajina. Medzi 19. a 23. decembrom 1991 uznala nezávislosť Chorvátska a Slovinska väčšina európskych krajín (ČSFR na jar 1992]).
Niektoré krajiny, napríklad USA, začali postupne kritizovať tento krok, pretože tvrdili, že to spôsobí krvavejšiu vojnu. Iné zase tvrdili, že by pomohlo, keby bolo dobré uvaliť embargo na zbrane pre krajiny vystupujúce vo vojne. Západné krajiny mlčky podporili srbskú agresiu v Juhoslávii. Európska komisia uznala nezávislosť dvoch osamostatnených republík (Chorvátska a Slovinska) 15. januára 1992. V januári 1992 prišli do kritických oblastí jednotky OSN, ktoré sčasti zmiernili situáciu a prinútili bojujúce strany stiahnuť sa na svoje pôvodné pozície. JLA sa presunula z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny, kde vojna ešte len začínala z podobných príčin ako v Chorvátsku.
22. mája 1992 sa Chorvátsko stalo členom OSN. Ozbrojený konflikt v Chorvátsku pokračoval v oveľa menšej miere. Chorvátskym jednotkám sa podarilo oslobodiť zopár obcí a miest od srbského ostreľovania. Operácia Medakove vrece, ktorá bola neúspešná a išlo v nej o odstránenie srbského obyvateľstva z Republiky Srbská Krajina, v roku 1993 poškodila prestíž novej krajiny. Velitelia v tejto operácii sa dostali pred medzinárodný súd.
Počas rokov 1992 a 1993 stúpol počet obyvateľov v Chorvátsku o 225 000 z dôvodu príchodu utečencov prevažne chorvátskej národnosti z Bosny a Hercegoviny a Srbska. Chorvátsky dobrovoľníci a tiež niektorí naverbovaní vojaci sa zúčastnili aj vojny v Bosne a Hercegovine. Návrh pomôcť Chorvátom v Bosne mal niektorý z Tudmanovách blízkych asistentov, pravdepodobne Gojko Šušak a Ivić Pašalić, ktorý pochádzali z južnej časti Bosny a Hercegoviny. Chorvátska pomoc v Bosne bola podporovaná aj finančne.
V roku 1993 sa v Bosne a Hercegovine proti sebe postavili Chorváti a Bosniaci (Moslimovia žijúci v Bosne a Hercegovine), z ktorých každý tiež bojoval proti tunajším Srbom. Chorvátsky prezident Tudman sa zúčastnil mierových dohovorov medzi Chorvátmi žijúcimi v Bosne a Hercegovine a Bosniakmi, ktorých výsledný efekt bola Washingtonská dohoda z roku 1994, ktorá zabezpečila prímerie medzi Chorvátmi (v Bosne) a Bosniakmi. Prímerie bolo zabezpečené vytvorením oblasti tzv. Herceg-Bosny (predchodca dnešnej chorvátsko-bosniackej časti Bosny a Hercegoviny, ktorej súčasný názov znie Federácia Bosny a Hercegoviny). Táto udalosť zredukovala počet bojujúcich strán na dve (Herceg-Bosna proti srbskej časti Bosny a Hercegoviny).
Na začiatku mája 1995 chorvátska armáda, dostala späť veľkú časť územia v západnom Slavónsku v operácii Záblesk. V auguste 1995, začalo Chorvátsko podnikať operáciu Búrka, v ktorej získalo späť Republiku Srbskej Krajiny, okrem malého pásu v blízkosti Srbska. V priebehu 4 dní utieklo 140 000 Srbov do Bosny a Hercegoviny a Srbska. Po tejto operácii boli obvinení niektorí Chorváti z teroru, ktorý spáchali na srbskom obyvateľstve v Chorvátsku. Chorvátsko tak získalo späť územie, ktoré mu bolo vyčlenené po 2. svetovej vojne v rámci Juhoslávie.
Chorvátska armáda zabezpečila útoky na Srbov po boku Bosniakov, ale ďalšie útoky boli zmarené americkou diplomatickou intervenciou. Keď chorvátska armáda obsadila druhé najväčsie mesto v Bosne a Hercegovine Banja Luku, utečenecká kríza bola neznesiteľná, pretože sa desaťtisíce ľudí pokúšalo utiecť ďalej cez úzky Posavinský priesmyk, smerom na východnú Bosnu a Hercegovinu a Srbsko.
O pár mesiacov neskôr, bola podpísaná tzv. Daytonská dohoda, na ktorej sa zúčastnili prezidenti Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Srbska. Riešila sa tu otázka obnovy krajín a rozdelenia Bosny a Hercegoviny.
