Úradný jazyk
Z Wikipédie
Úradný jazyk je jazyk stanovený zákonom pre komunikáciu medzi a s úradmi, vrátane školstva, na určitom území (v štáte, závislom území, regióne). Pojem nie je obsahovo zhodný s pojmom štátny jazyk, ale vo väčšine štátov sa úradný jazyk chápe ako identický so štátnym jazykom.
V prvom rade je to jazyk ústavy, preto krajiny bez kodifikovanej ústavy nemajú oficiálny jazyk. Vo väčšine prípadov je úradný jazyk aj hlavný národný a najpoužívanejší jazyk štátu. Zákony niektorých štátov alebo štátnych celkov vyžadujú, aby boli vládne dokumenty prekladané aj do iných jazykov.
Približne polovica štátov sveta má oficiálny jazyk. Niektoré majú iba jeden oficiálny jazyk, ako napríklad Albánsko, Francúzsko alebo Litva, napriek tomu, ze v týchto štátoch sa používajú aj iné pôvodné jazyky. Niektoré majú viac oficiálnych jazykov, napríklad: Afganistan, Bielorusko, Belgicko, Bolívia, Kanada, Eritrea, Fínsko, India, Pakistan, Paraguaj, Južná Afrika a Švajčiarsko.
V niektorých štátoch, ako napríklad Taliansko, Palau, Filipíny, Rusko a Španielsko, je len jediný štátny oficiálny jazyk, ale menšinové jazyky sa používajú ako úradné v určitých regiónoch. Na druhej strane, niektoré štáty, ako napríklad Švédsko, Tuvalu, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty, nemajú oficiálny jazyk. Namiesto toho sa v mnohých prípadoch (zákony, vládne nariadenia a pod.) používa de facto hlavný jazyk. Úradný jazyk niekedy nie je jazykom, ktorý sa používa pri výučbe.
Oficiálne jazyky niektorých bývalých kolónií, hlavne francúzština a angličtina, nie sú ani národnými ani najpoužívanejšími jazykmi. Opačným príkladom je írčina, ktorá je aj národným aj prvým oficálnym jazykom Írska, no napriek tomu ju používa menej ako tretina Írov. Angličtina, ktorá je najčastejším oficiálnym jazykom, je podľa Článku 8 Ústavy Írska označená ako 'druhý oficiálny' jazyk Írska.
V niektorých štátoch a ich častiach je otázka oficiálneho jazyka vážnym politickým problémom; pozri Zoznam štátov, v ktorých je jazyk polickým problémom.
