Ján Nepomucký
Z Wikipédie
Sv. Ján Nepomucký (* medzi 1340 a 1350, Pomuk, dnešný Nepomuk – † 20. marec 1393, Praha) bol generálny vikár pražskej arcidiecézy a mučeník katolíckej cirkvi, jeden z patrónov českej zeme.
Obsah |
[úprava] Život
Ján z Pomuku sa narodil niekedy okolo roku 1340 v dedine Pomuk, ktorá patrila neďalekému cisterciánskemu kláštoru pod Zelenou Horou. V mieste, kde dnes stojí barokový kostol sv. Jána Nepomuckého, stál podľa ústneho podania domček, kde sa Ján narodil. Jánov otec Velfín (či Welfin) bol v Pomuku v rokoch 1355–1367 richtárom, o matke nie je nič známe. Základne vzdelanie získal zrejme v škole zriadenej v roku 1344 pri kostole sv. Jakuba. Ďalšie štúdiá nie sú s istotou doložené, ďalej študoval na pražskej univerzite.
Od roku 1369 pôsobil ako verejný notár v Prahe a od roku 1380 bol u sv. Víta oltárnikom. Medzi rokmi 1383 a 1387 študoval cirkevné právo v Padove. Po návrate sa stáva kanonikom u sv. Jiljí a doktorom dekrétov. O dva roky neskôr je už kanonikom vyšehradskej kapituly a generálnym vikárom pražského arcibiskupa vo veciach duchovných. Nasledujúceho roku mení Ján svoju farnosť u sv. Havla za úrad žateckého arcidiakona. Dňa 20. marca 1393 Ján umiera počas mučenia (v dnešnom dome č. 12 na rohu ulíc Rytířská a Na Můstku), pravdepodobne okolo pol deviatej, jeho telo je zhodené z dnešného Karlovho mosta do Vltavy. 17. apríla nachádzajú Jánovo telo zachytené na pravom brehu Vltavy (v mieste dnešného Čechovho mosta) cyriaci, ktorí ho pochovávajú v kostole sv. Kríža pri svojom kláštore.
[úprava] Okolnosti Jánovej smrti
Dôvodov, ktoré zapríčinili Jánovu smrť, existuje viac. Kvôli veľkej západnej schizme vzniká nepriateľstvo medzi českým kráľom Václavom IV. a arcibiskupom Janom z Jenštejna. Ich spor bol tiež sporom o menovanie biskupov a vôbec vysokých cirkevných úradov. Tieto spory sa vyhrotili na začiatku roku 1393 kvôli voľbe nového opáta kláštora v Kladruboch. Ján z Pomuku bol Jenštejnovým úradníkom, a túto voľbu potvrdil tak rýchlo, že kráľ čakajúci niekoľko rokov na smrť predchádzajúceho opáta, nestačil vzniesť formálnu námietku a dosadiť svojho človeka. Niektoré historické pramene hovoria o tom, že Ján kritizoval samého kráľa, iné, že nechcel vyzradiť kráľovi spovedné tajomstvo kráľovnej, ktorej mal byť spovedníkom.
Dôvody, ktoré prevažovali, sú neisté. Podľa katolíckej cirkvi svedčí o tom, že hlavným dôvodom je posledný z uvedených, i kráľova neobvyklá aktivita v mučiarni. Kráľ mal osobne Jána páliť na boku pochodňou, a tak ho nútiť, aby vyzradil potrebné informácie. Opačný názor je, že kráľ sa pomstil predovšetkým za zmarenie svojich mocenských plánov.
[úprava] Ján Nepomucký ako legenda
Osudy Jána z Pomuku nekončia jeho smrťou, ale osud jeho života je v priebehu ďalších českých dejín veľmi zaujímavý a vrtkavý.
Po Jánovej smrti podáva Jan z Jenštejna k rímskej kúrii sťažnosť na Václava IV., v ktorej už Jána označuje ako mučeníka. Už niekoľko rokov po jeho smrti (1401) jeho životopis uvádza zázračné okolnosti nájdenia jeho tela a opäť ho označuje za mučeníka. Augustiniánsky opát Ludolf okolo roku 1398 označuje Jána z Pomuku za „ctihodného muža, milého Bohu i ľuďom, Čechom i Nemcom“. Pred rokom 1416 je telo bývalého generálneho vikára pochované v katedrále sv. Víta. V roku 1449 zverejňuje Tomáš Ebendorfer z Haselbachu domnienku, že Ján bol zabitý kvôli spovednému tajomstvu. Majster Pavel Žídek vo svojej Spravovně uvádza v roku 1471 príbeh o doktorovi Johánkovi, spovedníkovi kráľovnej. Okolo roku 1480 zachytáva inventár svätovítskeho pokladu votívny dar ku cti „blahoslaveného Jána z Pomuku“. Jan z Krumlova, dekan svätovítskej kapituly zaznamenáva v roku 1483 omylom nesprávny dátum smrti Jána z Pomuka – rok 1383. Tieto svedectvá hovoria o tom, že spomienka na Jána z Pomuku zostávala počas husitského hnutia v českých zemiach živá.
Václav Hájek z Libočan vo svojej Kronike českej (1541) rozlišuje dvoch Jánov, Jána Nepomuckého a doktora Jána z Pomuku. Obaja podľa neho boli utopení, jeden však v roku 1383, druhý v roku 1393. Tento názor u veľmi populárnej kroniky svojej doby nakoniec v obecnom mienení prevládol. V roku 1599 však zaraďuje Jiří Barthold Pontanus z Breitenberka "Jána Spovedníka" medzi patrónov českých zemí. To potvrdzuje domnienku J. Pekařa, že kult sv. Jána by sa v Čechách najskôr presadil, i keby nebolo Bielej hory.
Druhá polovica 17. storočia je obdobím dvoch dôležitých životopisov Jána Nepomuckého – v jazyku latinskom od kanonika Jana Ignáca Dlouhoveského (1668) a od Bohuslava Balbína z roku 1680. V roku 1683 je na pražskom moste, terajšom Karlovom, vztýčená socha Jána Nepomuckého od Jana Brokofa. V roku 1708 je v Hradci Králové sv. Jánovi Nepomuckému zasvätený prvý kostol. Už v roku 1639 je v Nepomuku, Jánovom rodisku začatá stavba chrámu na údajnom mieste jeho rodného domu, zasvätenému samozrejme Jánovi Krstiteľovi.
[úprava] Kanonizácia
Snaha o kanonizáciu Jána z Pomuku začína v druhej polovici 17. storočia. Odporcovia tohto svätorečenia boli predovšetkým jezuiti, ktorí sa držali Balbínovho životopisu sledujúceho Hájkovu kroniku. Dôvodom snahy o svätorečenie, ak by k tomu došlo až v tejto dobe, kedy bola rekatolizácia Čiech už v podstate skončená, potom ale zjavne nemohla byť snaha jezuitov použiť si sv. Jána ako nástroj katolíckej reformácie (Pekař, 288).
Rím sa k celej tejto snahe o kanonizáciu stavia od počiatku veľmi skepticky a až v roku 1715 pražský arcibiskup Ferdinand Khünburg zahajuje beatifikačný proces Jána Nepomuckého. 31. mája 1721 prehlasuje pápež Inocenc XIII. (1721–1724) Jána za blahoslaveného. Nasledujúceho roku je zahájený kanonizačný proces, kanonizácia pápežom Benediktom XIII. prebehla 19. marca 1729. V roku 1736 bolo inštalované strieborné mauzóleum Jána Nepomuckého v katedrále sv. Víta.
Historici sa zhodujú v tom, že v otázke kanonizácie došlo pri stave vtedajšieho dejepisectva a zmätenosti prameňov k tomu, že základom obrazu svätého, ktorého sa kongregácia rozhodla kanonizovať, bola osoba, ktorú Hájek a Balbín líčia ako Jána z Nepomuku, ktorý bol utopený v roku 1383. Tento obraz však napriek tomu vypovedá niečo o Jánu Nepomuckom, hoci iba čiastočne, pretože chýba druhá časť postavy („mučeník z roku 1393“), ktorá je s vylíčenou totožná.
[úprava] Spor o sv. Jána až do 20. storočia
V roku 1747 Eliáš Sandrich vyvracia Hájkov omyl, ktorý rozdelil Jána do dvoch postáv a datuje Jánovu smrť do roku 1393. O päť rokov neskôr sa do Prahy dostáva text Jenštejnovej žaloby z doby tesne po Jánovej smrti. Gelasius Dobner v roku 1784 kritickým skúmaním prameňov na konci 18. storočia potvrdzuje nespoľahlivosť Hájkovej kroniky a konkrétne odhalil tiež Hájkove chybné čítanie dobových prameňov. Podľa neho je teda historický vikár Ján z Pomuku totožný s legendárnym mučeníkom spovedného tajomstva. S Dobnerom polemizuje Josef Dobrovský, ktorý vylučuje spoveď ako dôvod Jánovej smrti. Dobnerovho názoru sa neskôr pridrží napr. František Palacký.
V roku 1849 publikuje Ferdinand Břetislav Mikovec teóriu, podľa ktorej pravým dôvodom „umelého vytvorenia“ postavy sv. Jána, jeho kanonizácia v 18. storočí a podporovaného kultu bola snaha zatieniť touto postavou pamiatku Jána Husa. Základom argumentácie odporcov kultu sv. Jána sa stáva v roku 1855 kniha Otta Abela Legenda o svätom Jánovi Nepomuckom. Po vzniku Československej republiky dochádza v rokoch 1919–1920 k vlne ničenia nepomuckých pamiatok.
V reakcii na toto ničenie a celé ideové pozadie uverejňuje v roku 1921 Josef Pekař sériu novinových článkov, neskôr zhrnutých do spisu Tri kapitoly z boja o sv. Jána Nepomuckého, kde sa bráni tomu, aby sa osoba sv. Jána Nepomuckého stavala proti osobe Jána Husa. V roku 1925 ruší československá vláda sviatok sv. Jána Nepomuckého ako deň pracovného pokoja.
V 70. rokoch je uskutočnený antropologický prieskum ostatkov Jána z Pomuku, ktorý potvrdzuje ich autenticitu. Ten istý výskum zároveň potvrdzuje, že domnelý svätcov jazyk je v skutočnosti pozostatkom mozgového tkaniva. Tento pozostatok Jánovho tela hral svoju roľu pri kanonizačnom procese, pretože bol mylne považovaný za zázračný a mal potvrdzovať, že dôvodom Jánovej smrti bolo nevyzradenie spovedného tajomstva.
[úprava] Úcta k sv. Jánovi
Sv. Ján Nepomucký má vďaka jezuitským misiám dobrý zvuk po celom svete, predovšetkým v Bavorsku a krajinách Latinskej Ameriky. Je uctievaný ako mučeník spovedného tajomstva a patrón pri prírodných pohromách a povodniach (vďaka spôsobu jeho smrti). Jeho vyobrazenie možno nájsť na mnohých miestach, predovšetkým na mostoch.
Tieto sochy sú väčšinou obmenou Brokofovho vyobrazenia – kňaz v rochete, s biretom na hlave a piatimi hviezdami okolo nej, v ruke drží kríž, prípadne tiež palmovú ratolesť. Palma je symbolom víťazstva, hviezdy zastupujú legendu, podľa ktorej vltavskí rybári našli po smrti Jánove telo, prípadne päť rán Kristových či písmená latinského tacui (mlčal som). Nevyzradenie spovedného tajomstva je symbolizované prstom na ústach. Hviezdy okolo hlavy sú atribút medzi svätcami veľmi zvláštny, pretože s hviezdami okolo hlavy je zobrazovaná iba Panna Mária. Iným atribútom je jazyk, ktorý mal byť nájdený v 18. storočí v Janovej lebke neporušený; podľa nových výskumov však išlo o mozgové tkanivo. Ďalšími atribútmi sú paládium Zeme českej v Starej Boleslavi (podľa barokovej legendy sem sv. Ján putoval), most, kotva či chudák, ktorému Ján dáva almužnu.
Kult sv. Jána Nepomuckého je nerozlučne spojený s českým barokom, kedy patril k najvýznamnejším svätcom. Je patrónom Čiech a Bavorska. So stovkami kostolov a kaplniek zasvätených sv. Jánovi Nepomuckému sa môžeme stretnúť nielen v Česku, ale aj za hranicami. Svätojánske sochy patria k typickým atribútom tradičnej českej krajiny. Nájdeme ich najmä na mostoch (patrón vôd), ale i na ďalších miestach.
[úprava] Referencie
- Václav Hájek z Libočan. Kronika česká, 1541.
- Jan Herben, Spor dějin českých s církví římskou, 1893.
- Josef Pekař, Tři kapitoly z boje o sv. Jana Nepomuckého. In: idem, O smyslu českých dějin. Praha : Rozmluvy, 1990. ISBN 0-946352-70-4.
- Vít Vlnas, Jan Nepomucký, česká legenda. Praha : Mladá fronta, 1993.
- "Jan Nepomucký". Ottův slovník naučný XII, s. 1055–1056.
