Justinián I.
Z Wikipédie
Justinián I., Justinianos I., tiež Iustinianus I., plným menom Flavius Petrus Sabbatius Iustinianus, gréc. Ιουστινιανός Φλάβιος Πέτρος Σαββάτιος (* 11. máj 483 – 13. november 565) bol byzantský cisár, jeden z najdôležitejších vladárov neskorého staroveku a najpozoruhodnejších byzantských cisárov vôbec. Najväčší význam sa prikladá jeho reforme zákonodarstva (Corpus iuris civilis) a rozsiahlej vojenskej expanzii, ktorej cieľom bolo získať naspäť územie bývalej Rímskej ríše v západnej Európe (severná Afrika, dnešné Taliansko, Pyrenejský polostrov). V jej dôsledku sa Byzantská ríša rozšírila do celého Stredomoria. Pravoslávna cirkev ho považuje za svätého.
Obsah |
[úprava] Osobnosť cisára
Justinián I. bol vynikajúci štátnik. Pochádzal síce z roľníckej rodiny (v Byzancii sa cisárom mohol stať aj človek takého pôvodu, čo bolo na Západe nemysliteľné), napriek tomu patril medzi najvzdelanejších ľudí svojej doby. Vládu prevzal po svojom strýkovi Justiniovi I., ktorý ho na úlohu panovníka dobre pripravil a poskytol mu potrebné vzdelanie. Veľmi sa zaujímal o náboženské otázky. Podľa svojho súčasníka Prokopia z Cézarey bol však chladnokrvne krutý a vypočítavý človek.
Cisár Justinián bol dvakrát ženatý. Známa je najmä jeho druhá manželka Theodora, ktorá bola nielen jeho životnou družkou, ale aj dobrým spolupracovníkom. Táto žena bola pôvodne cirkusovou tanečnicou, to znamená, že pochádzala z najnižších spoločenských vrstiev, ktoré možno priamo označiť za byzantskú spodinu.
[úprava] Povstanie Nika!
Na začiatku Justiniánovej vlády roku 532 prebehlo v Konštantinopole rozsiahle povstanie, ktoré sa nazýva podľa hesla povstalcov Nika! (Vyhraj!). Na príčiny vzniku tohto povstania existujú rôzne názory. Spája sa s politickými rozpormi (cisár sa pokúsil potlačiť vplyv fakcií, v podstate politických strán, ktoré sa formovali ako skupiny priaznivcov vozotajov závodiacich v hippodrome a nazývali sa podľa farieb ich odevu), sociálnymi (vydieranie vyberačov daní) aj náboženskými. Niektorí historici ho však pokladajú iba za dôsledok vandalizmu športových fanúšikov, lebo na jeho začiatku došlo k bitkám v cirku medzi dvoma najdôležitejšími fakciami, stranou modrých a stranou zelených. Keď však bolo sedem najväčších výtržníkov odsúdených na trest smrti, zelení a modrí sa spojili a začali požadovať zosadenie niektorých nenávidených úradníkov (medzi nimi právnika Triboniana a praefekta praetorio Ioanna z Kappadokie). Justinián sa pokúsil rozbúrené davy ukľudniť tým, že im išiel osobne oznámiť požadované odvolanie troch hodnostárov, ale vzbúrencov to iba vyprovokovalo k ničeniu a drancovaniu mesta, počas ktorého za nového panovníka vyhlásili synovca zosnulého cisára Anastasia I. Hypatia. Potom sa Justinián rozhodol Konštantinopol opustiť. Narazil však na nesúhlas cisárovnej Theodory. Na jej výzvu proti povstalcom zasiahlo vojsko na čele s vojvodcami Belisarom a Narsetom, ktorým sa najskôr podarilo získať na svoju stranu časť prívržencov modrých. Vojaci obkľúčili hippodrom a zmasakrovali tu na 30 tisíc ľudí. Potlačenie povstania Nika!, ktorému za obeť padla okrem tisícok ľudí tiež celá tretina hlavného mesta, pomohlo k upevneniu Justiniánovej moci, čo mu súčasne s ukončením vojny s Perziou umožnilo začať aktívnu dobývačnú politiku na západe.
[úprava] Zahraničná politika a snaha o renovatio imperii
Hlavnou Justiniánovou snahou sa stalo renovatio imperii, snaha o obnovenie rímskeho impéria, a to nielen v jeho pôvodnom rozsahu, ale aj obsahu, to znamená znovuzavedenie otrokárskych pomerov.
Expanziu na územie zaniknutej Západorímskej ríše začala výprava do severnej Afriky. Vandali, ktorí tam po roku 428 postavili svoje kráľovstvo, sa väčšinou k Rimanom chovali nepriateľsky a najmä ako ariáni prenasledovali katolíkov. Kráľ Hilderich, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov nastolil probyzantský kurz zahraničnej politiky, bol roku 530 zvrhnutý z trónu. Za jeho nástupcu Gelimera sa vzťahy s Byzanciou začali rýchlo zhoršovať. To sa pre Justiniána stalo zámienkou na vojenské ťaženie. Rozsiahla a premyslená akcia bola dôkladne pripravená, jej velením cisár poveril najschopnejšieho zo svojich vojvodcov Belisara. Potom, čo sa veľká časť vandalského vojska vydala potlačiť Byzantíncami vyvolanú vzburu na Sardínii, vylodil sa Belisar v Afrike a krátko nato Vandalov porazil. V septembri 533 vstúpil do hlavného mesta ríše Kartága. Kráľ Gelimer zhromaždil ďalšie vojsko, ale aj tomu Rimania uštedrili zdrvujúcu porážku. Nasledujúci rok sa Belisar vrátil do Konštantinopola s obrovskou korisťou, ktorej najcennejšou súčasťou boli zajatí vandalskí veľmoži na čele so samotným kráľom. Koniec ríše Vandalov znamenal tiež zánik tohto germánskeho etnika.
Pacifikácia severnej Afriky trvala ešte niekoľko rokov, ale Justinián vzápätí začal pripravovať novú mohutnú výpravu. Jej cieľom bolo rozvrátiť ďalšiu barbarskú ríšu, ostrogótske kráľovstvo v Itálii. Vojenské operácie sa začali roku 535. Belisarovi sa podarilo celkom ľahko obsadiť Sicíliu, potom sa vylodil v južnej Itálii a tiahol na sever. Padol Neapol, Rím otvoril svoje brány dobrovoľne a po dlhšom vyjednávaní v roku 540 kapitulovala tiež sídelná Ravenna.
V tejto chvíli využil zaneprázdnenie Byzancie perzský kráľ Husrav I. Anóšarván, ktorého na útok proti východnej ríši naviedol ostrogótsky vládca Witigis, ktorý poukazoval na to, že zánik jeho kráľovstva by porušil politickú rovnováhu vo východnom Stredomorí. Peržania porušili „večný“ mier, uzavretý s Byzantskou ríšou, a napadli provincie Mezopotámia, Sýria a Palestína, vyrabovali ich a desiatky tisíc obyvateľov odviedli do zajatia. Z východnej byzantskej metropole Antiochie ostali len trosky, obyvateľstvo, ktoré prežilo hrôzy drancovania, perzskí vojaci odvliekli. V roku 541 vyslal cisár na východ Belisara, k dispozícii mu však dal len nedostačujúci počet vojakov, ktorí neboli schopní zvrátiť situáciu v prospech Byzancie. O rok neskôr Husrav pripravil ďalšie sýrske ťaženie. Roku 545 bol na základe status quo uravretý päťročný mier, ktorý bol roku 550 predĺžený o ďalších päť rokov. Justinián sa aj tentoraz zaviazal odvádzať za ochranu kaukazskej hranice vysoké poplatky.
Mier s Perziou uvoľnil byzantské vojenské sily pre pokračovanie vojny v Itálii, kde medzitým Ostrogóti pod vedením novozvoleného kráľa Totilu začali protiofenzívu. Počiatočné Belisariove víťazné ťaženie Apeninským polostrovom, ktoré zdanlivo signalizovalo rýchly úspech, sa zmenilo na tiahly, vyčerpávajúci konflikt. Až v roku 555, keď padla posledná ostrogótska pevnosť, sa celá Itália dostala do moci byzantského cisára. Ten už v auguste 554 vyhlásil tzv. Pragmatickú sankciu, návrat k pomerom pred príchodom Ostrogótov, obnovenie rímskej civilnej správy, prácu otrokov a navrátenie pôdy pôvodným rímskym vlastníkom. Ostrogóti ešte pár rokov kládli neúčinný odpor, postupne však splynuli s miestnym obyvateľstvom.
Roku 554 sa neveľkej byzantskej flotile pod vedením senátora Liberia podarilo vylodiť na pobreží Pyrenejského polostrova a dobyť časť vizigótskej Hispánie medzi juhovýchodným pobrežím a riekou Guadalquivir. Justiniánova ríša sa potom rozkladala od Pyrenejského polostrova až do Mezopotámie, od dunajskej hranice do severnej Afriky. Plán na renovatio imperii vrcholil.
Byzantská nadvláda nad Itáliou zmenila tiež situáciu v pápežskej kúrii, kde v čase Justiniánovho nástupu na trón o vplyv súperili byzanstkí cisári s ostrogótskymi kráľmi a rímskym klérom. Hneď roku 537 po svojom vstupe do Ríma byzantský vojvodca Belisar zosadil pápeža Silveria, zvoleného z vôle ostrogótskeho kráľa Teodata a na jeho miesto bez súhlasu duchovných dosadil Vigilia, ktorého si v čase, keď pôsobil ako pápežov predstaviteľ v Konštantinopole, veľmi obľubila cisárovna Theodora. Roku 545 povolal Justinián pápeža k cisárskemu dvoru. V tom čase sa cisár znovu pokúsil nastoliť dogmatickú jednotu ríšskej cirkvi a získať pre ňu obyvateľstvo monofysitského vyznania.
Hneď po uplynutí druhého päťročného mieru s Perziou, Byzantínci roku 551 znovu začali boje o Laziku. Ani táto vojna neviedla k žiadnym vážnym zmenám. Podľa mieru uzavretého v roku 561 na päťdesiat rokov si byzantsko-perzská hranica v tejto oblasti zachovala pôvodnú líniu. Husrav sa síce zriekol Laziky, ale Justinián sa za ňu zaviazal zaplatiť 30 tisíc zlatých.
[úprava] Vydanie zákonníka Corpus iuris civilis
Justinián dal v snahe postaviť ríšu „na nohy“ kodifikovať (podľa mnohých skôr kompilovať) klasické rímske právo, ktoré bolo v tom čase zvulgarizované, čo bolo previazané aj s vtedajším hospodárskym úpadkom. Najskôr aktualizoval zbierku cisárskych zákonov (Codex Theodosianus), čím vznikol prvý Codex Iustinianus (529). V roku 533 publikoval najvýznamnejšie dielo reformy, Digesta, systematizáciu názorov a diel rímskych právnikov klasickej doby, ktorá neskôr výrazne ovplyvnila právny poriadok väčšiny kultúrnych národov. Zároveň vydal učebnicu Institutiones Iustiniani. Napokon opäť revidoval Kódex, ktorý nazval Codex Iustinianus repetitae praelectionis (obyčajne sa však cituje ako Codex Iustinianus) (534). Kódex, Digesta, Inštitúcie a neskoršie zákony (Novellae) sú dnes spolu známe ako Corpus iuris civilis.
Obyvateľstvo rozsiahlej Justiniánovej ríše bolo etnicky rôznorodé. Spájalo ho kresťanské vyznanie a gréčtina, spočiatku jazyk kultúry, ktorý sa od Justiniánových čias používal na cisárskom dvore a od konca 6. storočia tiež v administratíve a v cirkvi, zatiaľ čo znalosť latinčiny upadala. Byzantínci sami seba považovali za Rimanov a nazývali sa - samozrejme po grécky - Rhomaioi. Rhomaios bol chápaný ako rímsky občan a vzhľadom k jednotnému štátnemu náboženstvu tiež kresťan - christianos, neskôr christianos orthodoxos (termínom orthodoxos pistis sa v Justiniánovom právnom kódexe označovala správna viera ako protiklad k hairesis - kacírskemu učeniu). Pojmy Helén a helénizmus sa teraz spájali s antickým pohanstvom.
[úprava] Kresťanstvo a kultúra
Cisár Justinián I. bol vo svojej dobe určujúcou osobnosťou nielen politického, ale tiež kultúrneho a náboženského života. Svedčí o tom nielen vydanie rozsiahleho zákonníka, ale tiež ďalšie skutočnosti.
Justinián bol vnútorne presvedčený, že vládne z Božej vôle, a snažil sa uviesť do života zásadu jeden Boh - jeden cisár - jedna viera. Rozhodne vystupoval proti všetkým prejavom iného vyznania ako kresťanskej ortodoxie, či už išlo o staré pohanské kulty, nekresťanské hnutia, ako bol manicheizmus alebo montanizmus, Židov alebo heretikov. Roku 529 nechal zatvoriť novoplatónsku filozofickú akadémiu v Aténach a zakázal pohanom vyučovať. Vzdelanie muselo byť postavené iba na ortodoxných kresťanských základoch. To predstavovalo víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom a nástup jeho myšlienkového monopolu. Je však nutné poznamenať, že kresťanstvo už predtým vytvorilo syntézu s novoplatónizmom.
Na byzantskom území prenasledoval rovnako ako jeho strýko Justinius I. zvyšných ariánov, čo vyvolávalo nesúhlas ariánskych vládcov, najmä ostrogótskeho kráľa Teodoricha. Ten vyslal do Konštantínopole pápeža Jána I. ktorý mal cisára primäť k väčšej tolerancii ariánov, ale jeho misia nebola úspešná. Renovatio imperii počítalo s tým, že ariánski králi, vládnuci na bývalom rímskom území, budú odstránení a tamojšie katolícke obyvateľstvo oslobodené z pod ich nadvlády.
Oveľa väčší problém ako tieto konfesijné skupiny však v Byzancii stále predstavovali monofyziti. Justiniánova snaha o jednotu cirkvi a príklon k chalkedonskému kánonu boli určite dôsledkom nielen jeho politických úvah a postojov, ale tiež osobného náboženského presvedčenia. Síce ho to zblížilo so Západom, na druhej strane to však vyvolalo odmietnutie monofysitizmu a perzekúcia jeho vyznávačov a silný odpor obyvateľov východných provincií, ktorých heretické vyznanie bolo niektorými Justiniánovými predchodcami tolerované, a zosilnenie separatistických snáh radikálnej monofysitskej menšiny. Strata týchto provincií by pre ríšu znamenala citeľný úbytok finančných zdrojov a možností zásobovania. Tomu sa snažila zabrániť cisárovna Theodora, ktorá bola monofysitom naklonená a vzala ich pod svoju ochranu. Vďaka jej vplyvu Justinián v roku 532 prenasledovanie zastavil. O rok neskôr vyhlásil vlastné Vyznánie viery, pozoruhodné teologické dielko, v ktorom sa, využívajúc svoje rozsiahle teologické znalosti a schopnosti, pokúsil ponúknuť monofysitom priestor v rámci obratného výkladu ustanovení chalkedonského koncilu. Cirkevnú jednotu však touto cestou - rovnako ako už predtým cisár Zenón svojim Ediktom zmierenia - nedosiahol a ani dosiahnuť nemohol, lebo jeho pokusy nevychádzali z reálnych príčin šírenia monofysitizmu.
Neskôr sa cisár znovu pokúsil nastoliť dogmatickú jednotu ríšskej cirkvi a získať pre ňu obyvateľstvo monofysitského vyznania. V roku 544 vydal edikt, v ktorom odsúdil tzv. Tri kapitoly, spisy troch východných teológov antiochijského smeru, a označil ich za nestoriánske. Monofysitov však Justiniánov čin neuspokojil, lebo požadovali odmietnutie chalkedonského kánonu o dvojitej Kristovej prirodzenosti. Edikt, s ktorým vyslovili súhlas východní patriarchovia, pobúril duchovných na Západe, lebo sa domnievali, že sa cisár priklonil k umiernenému monofysitizmu. Preto chcel Justinián získať na svoju stranu pápeža. Nerozhodný a v dogmatických záležitostiach nie príliš zbehlý Vigilius najprv preklial Tri kapitoly (548), ale to neskôr pod nátlakom západných biskupov, ktorí mu vypovedali poslušnosť, odvolal. Medzi cisárom a pápežom, ktorému nedovolili vrátiť sa do Ríma, vznikol ostrý spor, ktorý mal vyriešiť koncil zvolaný roku 553 do Konštantínopole. Aj keď sa ho západné duchovenstvo vrátane Vigilia, obávajúceho sa o vlastnú bezpečnosť, takmer nezúčastnilo, bol vyhlásený za piaty ekumenický cirkevný snem. Účastníci koncilu odsúdili a prekliali Tri kapitoly a o pár mesiacov neskôr ich stanovisko podpísal aj Vigilius. Potom sa pokúsil presvedčit o jeho nezávadnosti západné duchovenstvo. Keď onedlho pápež počas spiatočnej cesty do Ríma zomrel, vybral jeho nástupcu Justinián. Súčasne bolo uzákonené, že nabudúce musí voľbu pápeža potvrdiť cisár. Tak byzantské cisárstvo dosiahlo vrchol svojej caesaropapálnej politiky. Problém monofysitov sa však Justiniánovi vyriešiť nepodarilo. Naopak heretici smerovali stále viac k vytvoreniu nezávislých cirkví.
Významnou kultúrnou osobnosťou Justiniánovho obdobia bol historik Prokopios z Kaisareie, právny poradca a tajomník vojvodcu Belisara, s ktorým sa zúčastnil rozsiahlych ťažení. Popísal ich v rozsiahlom diele O vojnách s Peržanmi, Gótmi a Vandalmi v 8 knihách. Viaceré videl ako očitý svedok, okrom toho sa v duchu klasického gréckeho dejepisectva veľmi snažil o objektívnosť. Jeho dielo je významným prameňom pre poznanie dejín 6. storočia a Justiniánovej vlády (obsahuje tiež jednu z prvých vierohodných informácií o Slovanoch). Sám videl pragmatickú možnosť využitia dejepisného diela pre súčasnosť (vojenskú prax a stratégiu). ?Najpregnantnejšie? zo všetkých autorov vyjadril teóriu translatio imperii, prenesenie cisárskej moci z Ríma do Konštantínopole, podľa ktorej ostávala Byzancia po roku 476 jedinou legitímnou rímskou ríšou. Prokopiovi sú však pripisované tiež Tajné dejiny - Anekdota, pre ktoré je typický kriticky pohľad na život súčasného cisárskeho dvora.
[úprava] Stavebná činnosť
Justinián okázalo zdôrazňoval moc a slávu cisárstva výstavbou veľkolepých stavieb. Veľký stavebný ruch nastal najmä po povstaní Nika!, počas ktorého boli zničené veľké časti hlavného mesta. Medzi najznámejšie stavby patrí chrám Hagia Sofia (Božej múdrosti), ktorý bol po dobytí osmanskými Turkami roku 1453 premenený na moslimskú mešitu. Chrám bol postavený iba počas šestich rokov (532–538) pod priamym cisárovym dozorom. Okrem toho v Konštantínopole vzniklo veľa ďalších chrámov. Rozsiahle stavebné dielo cisára Justiniána vo svojej práci O stavbách popísal tiež Prokopios z Kaisareie, a zachoval nám tak svedectvo o už zaniknutých pamiatkach.
Pozoruhodné sú tiež cirkevné stavby v talianskej Ravenne, ktorá sa neskôr stala sídlom byzantského exarchu (miestodržiteľa) pre Itáliu. V ravennskom chráme San Vitale môžeme dodnes vidieť prekrásne mozaiky zobrazujúce cisára Justiniána I. s jeho dvorom a jeho manželku cisárovnu Theodoru v doprovode jej dvorných dám.
[úprava] Problémy Justiniánovho panovania
Pri veľkom rozsahu byzantského územia už nebolo možné účinne chrániť celú hranicu ríše, ktorá musela odolávať tlaku svojich susedov. Balkán zo severu napadli Slovania a neskôr tiež kočovní Avari a prenikli až na Peloponéz. Vojenské jednotky boli pritom viázané hlavne na západe, kde sa viedli dobyvačné vojny. Toho tiež využili dávni nepriatelia Rímskej ríše Peržania a snažili sa dobyť jej východné provincie.
[úprava] Referencie
- Dějiny Byzance, Nakladatelství Academia, Praha 1992, Praha 1994
- Dějiny Řecka, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1998
- Prokopios z Kaisareie, Války s Peršany, Praha 1985
- Prokopios z Kaisareie, Války s Góty a Vandaly, Praha 1985
| Byzantská ríša | ||
| Justiniánska dynastia | ||
| Predchodca | cisár | Nástupca |
| Justinius I. | Justinián I. | Justinius II. |
| (527 – 565) | ||
