Kyjevská Rus
Z Wikipédie
Kyjevská Rus bola najstarším štátom, ktorý sa v 9.- 11. storočí konštituoval v slovanskom prostredí východnej Európy. V prvej polovici 12. storočia sa rozpadol na viacero štátov, samotná Kyjavská Rus zanikla roku 1240.
Obsah |
[úprava] Prírodné podmienky a možnosti obživy
Východní Slovania sa v dobe sťahovania národov rozsídlili po obrovskej ploche Východoeurópskej roviny, ktorá sa rozkladá od pobrežia Severného ľadového oceánu až k Čiernemu a Kaspickému moru, kaukazskému pohoriu a od karpatského oblúku na západe až po Ural na východe. Jej stredná výška dosahuje 170 m nad morom a tu a tam sa vyskytujúce pahorkatiny iba zriedka presahujú 300 m nadmorskej výšky. Rovina prechádza rôznymi podnebnými pásmami od tundry cez ihličnaté a listnaté lesy až po stepi v severnom Černomorí. Vyznačuje sa typickým kontinentálnym podnebím, zimy sú tú dlhé a veľmi chladné s množstvom snehu (chlad stúpa smerom na východ), letá síce horúce, ale veľmi krátke. Zrážky sú nerovnomerné, najviac prší v júli a auguste. Malý posun v ročnom cykle môže priniesť veľmi suchú jar, kedy sa seje a je potrebná vlaha, a lejaky v čase žatvy. V priemere bola v minulosti každá tretia úroda zlá.
Východoeurópska rovina má síce dosť poľnohospodárskej pôdy, ale pre chlad ju nemožno využívať tak dobre ako napríklad v tom istom podnebnom pásme v Anglicka, ktorého podnebie je ovplyvňované teplým Golfským prúdom. Pre dlhé a tuhé zimy, kedy sa na kosť zmrznutá pôda nachádza pod príkrovom snehu, ju nebolo možné obrábať po väčšiu časť roku. Na severe okolo Novgorodu trvala táto nečinnosť celých 8 mesiacov v roku, v stepiach, kde sa nachádzajú úrodné černozeme, pol roka. Dobytok, ktorý sa nechával prezimovať, aby mohol na jar založiť nový chov, musel byť dlhú dobu ustajnený a prichádzal o sviežu jarnú pastvu. Po zime boli zachované kusy veľmi vychudnuté a chov bol celkovo veľmi nekvalitný vrátane ťažných zvierat.
Z plodín sa pestovalo najviac žito, ktoré sa dokáže najlepšie prispôsobiť chladnejšiemu podnebiu. Súčasne je však obilninou, ktorá má najnižšie výnosy. Z týchto dôvodov poskytovalo poľnohospodárstvo obyvateľstvu starej Rusi iba holé živobytie. Prírodné podmienky im pritom nedovolili žiadny ďalší rozvoj obrábania pôdy.
Aj pokusy usídliť sa na lepšej černozemnej pôde v stepiach, ktoré sa nachádzali za južnou a východnou hranicou kyjevského štátu neboli úspešné. V dobe sťahovania národov sa východoslovanské kmene síce usadili v severnom Čiernomorí, ale nebolo to natrvalo. Stepi boli doménou kočovníkov, ktorí tu chovali a pásli dobytok. Spočiatku pred nimi boli Slovania chránení z východu susednou chzarskou ríšou, ktorej platili tribút. Keď ju však roku 965 neprezieravo vyvrátil kyjevský vládca Svjatoslav, otvorili sa stepi v severnom Čiernomorí prívalu kočovníkov, najmä Pečenehov. Nomádi tu začali pásť dobytok a zničili existujúce poľnohospodárske osady. Východným Slovanom sa tak naskytala jediná možnosť kolonizácie, a to do severných oblastí. Tie však neboli príliš vhodné pre poľnohospodársku výrobu a nemohli pojať väčšie množstvo príchodiacich.
Životná úroveň obyvateľstva, ktorú zaisťovalo poľnohospodárstvo len v nevyhnutnej miere, zvyšovalo veľké prírodné bohatstvo. Lesy oplývaly zverinou, ktorá dávala mäso a aj kvalitné kožušiny, vodné toky veľkým množstvom rýb. Dôležité bolo tiež kvalitné včelstvo, pre ktoré ani nebolo nutné stavať úle – med včely ukladali do bútľavých starých stromov.
Ďalším špecifikom Východoeurópskej roviny bola existencia veľkého množstva vodných ciest. Hlavné rieky tu pretekajú zo severu na juh, ich prítoky sú orientované v smere západ – východ. Vzhľadom k tomu, že vodné toky pramenia v močiaroch alebo močaristých jazerách a výškové rozvrstvenie terénu je iba veľmi malé, majú rieky len mierny spád. Tvoria tak jedinečnú sieť splavných tokov, ktoré sú spojené suchozemskými cestami. Už v dobách raného stredoveku bolo možné plaviť sa s celkom jednoduchým vybavením z Baltu až do Kaspického alebo Čierneho mora. Toho práve využili Varjagovia – vojensky organizované družiny švédskych kupcov, ktoré sa objavili vo východnej Európe v 8. storočí.
[úprava] Politické dejiny
Za počiatok kyjevského štátu as tradične pokladá spojenie dvoch najvýznamnejších obchodných stredísk Novgorodu a Kyjeva pod vládou varjagského bojovníka Olegaa v roku 882. V tom čase zrejme existovalo vo východnej Európe niekoľko slovanských centier formujúcej sa politickej organizácie, ktorá mala najskôr podobu niekoľkých mohutných kmeňových zväzov. Tie boli postupne začlenené do jedného celku – vznikla mohutná ríša pod vedením Kyjeva. Jej panovníci, ktorí sa spočiatku titulovali ako kagani a neskôr ako veľkokniežatá kyjevské, odvodzovali svoj pôvod od varjagského vládcu Novgorodu Rurika, a nazývali sa preto Rurikovci (posledným vládnucim členom dynastie bol moskovský cár Fjodor I., 1584–1597).
Integrácia kyjevského štátu, začatá koncom 9. storočia, sa dovŕšila za vlády veľkokniežaťa Vladimíra I. (980–1015). Počas tohto obdobia splynuli cudzí varjagskí vládcovia a ich družiny etnicky s miestnym slovanským obyvateľstvom – počas 10. storočia zmizli vo vládnucej vrstve vrátane velkokniežacej dynastie škandinávske mená. Vývoj mladého štátneho celku bol ovplyvnený blízkosťou vyspelej Byzantskej ríše, kontakty so škandinávskym prostredím a stálou prítomnosťou kočovných etník v juhoruských stepiach a v Povolží (Bulhari, Chazari, Maďari, Pečenehovia, Kumáni – v ruskom prostredí nazývaní Polovci).
Svoj prvý vrchol dosiahol tento včasnostredoveký ruský štát za vlády Jaroslava I. Múdreho (1016–1054), druhý za panovania jeho vnuka Vladimíra II. Monomacha (1113–1125). Po Vladimírovej smrti sa však začal rozpadať na samostatné kniežatstvá, medzi ktorými najvýznamnejšie bolo vladimírsko-suzdaľské, novgorodské a haličsko-volyňské. Zo začiatku bolo týchto kniežactiev pätnásť. Proces politického trieštenia sa však stále prehlboval a vyvrcholil v 14. storočí, kedy existovalo dokonca 250 kniežactiev, na ich čele stáli väčšinou kniežatá z rodu Rurikovcov.
Občas sa za symbolický koniec kyjevského štátu považuje rok 1169, kedy bol Kyjev vypálený a vydrancovaný vojskom vnuka Vladimíra II. Andreja Bogoljubského (1157–1174), ktorý vládol vo vladimírskom kniežatstve.
Andrej si prisvojil titul veľkokniežaťa, ale možnosti vládnuť z Kyjeva sa dobrovoľne zriekol a dosadil sem ako miestodržiteľa svojho brata Gleba. Sám zostal na severovýchode krajiny, kde si nechal vybudovať výstavnú rezidenciu v Bogoljubove pri Vladimíre nad Kľazmou. Tak bol roku 1169 fakticky aj symbolicky prenesený titul veľkokniežaťa z Kyjeva do Vladimíra a spečatený zánik jednotnej kyjevskej ríše.
Vznik radu samostatných kniežactiev sám o sebe nebol problémom, ktorý by bránil ďalšiemu rozvoju ruských krajín. Negatívnym javom bola nevraživosť medzi kniežatami, ktoré nedokázali prekonať svoje partikulárne záujmy ani v dobe poloveckých nájazdov, ani neskôr, keď sa postavili tvárou v tvár takému nebezpečenstvu, aké predstavovala ničivá expanzia Mongolov najmä v roku 1240.
[úprava] Pokrstenie Rusi
Christianizácia Rusi prebiehala v niekoľkých etapách. 1. Podľa kresťanskej tradície vykonal prvú misiu na neskoršom ruskom území apoštol Svätý Ondrej.
2. Prvé historicky doložené pokusy o christianizáciu Rusi sa pripisujú konštantinopolskému patriarchovi Fotiovi. Po porážke pred Konštantínopolom roku 860 boli Rusi na dolnom Dnepri vystavení tlaku zo strany Byzantskej ríše a jej spojenca Chazarov. Dali preto prednosť nadviazaniu priateľských vzťahov s Byzanciou, ktorých využil patriarcha Fotios na vyslanie misionárov. Tým sa podarilo získať časť Rusov vrátane kyjevských vládcov Askolda Dira pre kresťanstvo, a tak mohlo byť už v roku 864 založené v Kyjeve biskupstvo a neskôr vystavaný chrám zasvätený prorokovi Eliášovi. Po ovládnutí Kyjeva Olegom bolo šírenie kresťanstva zastavené, ale nebolo potlačené úplne. Pri obchodných a vojnových výpravách do Byzancie sa Rusi stretávali s kresťanskou vierou stále znovu. Už v roku 911, keď bola uzatváraná rusko-byzantská zmluva, venoval cisár León VI. Olegovým vyslancom relikvie a prikázal, aby boli oboznámení s kresťanským vyznaním. Niektorí z varjagských kupcov, ohromení nádherou Konštantínopola a výstavnosťou tunajších chrámov, tu nepochybne krst prijali, iní boli možno pokrstení už vo Švédsku.
3. Samotné kyjevské kniežatá krstu dlho vzdorovali. Pokrstiť sa nechala až kňažná Oľga (945-962), vládnuca po smrti svojho manžela Igora ako regentka za ich neplnoletého syna Svjatoslava. Podľa ruskej tradície sa tak stalo v roku 957 počas jej návštevy Konštantínopola. V skutočnosti k tomu došlo skôr už roku 955 v Kyjeve, bez toho aby krst kňažny viedol ku christianizácii krajiny, ako bolo v tej dobe obvyklé. Oľga síce pomýšľala na to urobiť kresťanstvo na Rusi štátnym náboženstvom, jej cieľom však bolo zaistiť krajine nezávislú cirkevnú organizáciu, pretože vládnuca elita sa zrejme obávala, aby podriadenie mocnej Byzancií po cirkevnej stránke so sebou neprinieslo tiež politickú závislosť. To bol zrejme hlavný účel jej cesty do Konštantínopola. Keď tú Oľga neuspela obrátila sa do ríše. Východofranský kráľ Oto I., ktorý chcel prostredníctvom kresťanstva šíriť svoj vplyv ďalej na východ, nechal vysvätiť mnícha trevírskeho kláštora svätého Maxima Adalberta na biskupa Rusov a vyslal ho s niekoľkými kňazmi do Kyjeva. Misia dorazila v podstate neskoro, pretože medzitým vystriedal Oľgu na tróne jej syn Svjatoslav a toho sa získať pre kresťanstvo nepodarilo. Knieža striktne odmietal prijať krst, jeho sympatie patrili islamu, s ktorým sa zoznámil počas svojich ťažení do Volžského Bulharska. Okrem toho sa ukázalo, že rímsky cisár ani pápež nie sú ochotní poskytnúť budúcej ruskej cirkvi o nič viac samostatnosti ako Byzancia.
4. Koncom 10.storočia sa christianizácia Rusi stala neodvratnou. Otázkou bolo len to, za akých okolností k nej príde. Letopisec vykresľuje, ako sa knieža Vladimír I., dobre si vedomý toho, že dosiaľ uctievané pohanské kulty už zastarali a nové pomery vyžadujú zmenu náboženských zvyklostí, najskôr sa bez úspechu pokúsil o reformu pohanského náboženstva a potom vyslal posolstvá do okolitých ríší, aby sa zoznámili s rôznymi monoteistickými systémami. Toto rozprávanie sa nepochybne opiera o historický základ. Veď ruský štát sa formoval v susedstve bulharských muslimov, Chazarov vyznávajúcich judaizmus, v neustálom kontakte s ortodoxnou Byzanciou, ale aj so severskými krajinami Švédskom a Nórskom, ktoré boli dosiaľ pohanské, a prostredníctvom misií z ríše boli Rusi zoznamovaní tiež s kresťanstvom západného rítu. Rozhodujúcim impulzom pre prijatie kresťanstva na Rusi sa nakoniec stali jej politické vzťahy s Konštantínopolom. Roku 987 sa na Vladimíra obrátil byzantský cisár Basileios II. so žiadosťou, aby mu knieža poskytol na základe zmlúv z roku 944 a 971 vojenskú pomoc, ktorá by mu umožnila potlačiť vzburu vo vojsku. Vladimír mu poslal šesť tisíc varjagských bojovníkov zo svojej družiny, ktorí už zostali v cisárových službách a vytvorili základ pre známu osobnú panovníkovu gardu. Knieža sa veľmi rád zbavil bojovných družiníkov, ktorí mu pomohli zvíťaziť v boji s bratmi o kyjevský trón, ale potom sa pre neho stali nepohodlnými. Za poskytnutú pomoc mu Basileios prisľúbil ruku svojej sestry Anny Porfyrogennéty, o ktorú Vladimír požiadal. Sobáš s princeznou „zrodenou v purpure“ predstavoval pre barbarského pohanského vládcu vysoko prestížnu záležitosť. Ako podmienku si cisár ale vynútil, že Vladimír prijme krst, a to osobne aj pre svoju krajinu, a zriekne sa všetkých svojich manželiek a súložníc, nech už je Nestorovo rozprávanie čo do ich počtu prehnané či nie. Napriek tomu, že Varjagovia významne prispeli k zdecimovániu povstalcov, Basileios sa k tomu, aby poslal sestru na drsný sever, nemal. Preto sa Vladimír odhodlal k demonštrácii vojenskej sily a roku 989/990 obsadil byzantskú dŕžavu Chersonnésos. Cisár ustúpil a vyslal Annu na Krym. Uspokojený knieža tu prijal krst a následne oslávil svoju svadbu. Potom sa novomanželia odobrali v doprovode početného gréckeho kléru do Kyjeva, kde Vladimír prikázal pokrstiť všetko obyvateľstvo v Dnepri. Podľa inej verzie bol Vladimír pokrstený ešte pred odchodom Varjagov do Byzancie v Kyjeve začiatkom roku 988 a v Chersonnési prijali krst jeho vojaci, podľa ďalšej bola krymská expedícia súčasťou ruskej pomoci Basileiovi, pretože Chersonésos obsadili povstalci.
Napriek tomu, že nemožno podceniť vplyv okázalosti východných bohoslužieb a nádhery byzantských chrámov, ktoré nepochybne imponovali ruskej vládnucej elite, rozhodujúce pre prijatie kresťanstva na Rusi z Byzancie boli medzinárodno politické okolnosti, za ktorých už ruskému štátu nehrozil vazalský vzťah k ríši. Naopak, krstom sa Vladimír zaradil medzi európskych kresťanských panovníkov, sobášom postúpil v ich hierarchií z hľadiska byzantského protokolu dokonca pred samotného západného cisára, lebo Theofano, s ktorou sa oženil budúci cisár Oto II., nemala tak vysoko urodzený pôvod ako Anna.
Prijatím kresťanstva z Byzancie a začlenením pod správu konštantínopolského patriarchátu sa ruský štát stal súčasťou grécko-ortodoxného Východu a tiež byzantského politického univerza. Stalo sa tak v dobe, kedy výrazné prehlbovanie rozdielov a rozporov medzi latinským Západom a gréckym Východom neodvratne spelo k prepuknutiu cirkevnej schizmy. To výrazne ovplyvnilo celé ďalšie ruské dejiny.
Ruská cirkev sa otvorila nesmiernemu kultúrno duchovnému vplyvu Byzancie. V prvej fáze prichádzali na Rus početní grécki duchovní a prinášali so sebou literatúru, ktorá ovplyvnila ako oblasť cirkevnú, tak aj napríklad právo alebo históriu. Úzke styky s byzantskou kultúrnou sférou pestovali najmä kláštory, zvlášť s Athosom, kde existoval rozsiahly komplex gréckych a neskôr aj štyroch slovanských kláštorov. Zrejme už koncom 10.storočia vznikol na Rusi rad biskupstiev a v Kyjeve bol založený metropolitný úrad (prvý metropolita je však doložený až k roku 1039). Z dvadsiatich troch metropolitov, ktorí úrad zastávali do doby tatárskeho vpádu, bolo sedemnásť gréckeho pôvodu.
Vladimír však nechcel obmedzovať kontakty s kresťanmi iba na východnú ríšu. Správu o pokrstení svojej krajiny zaslal do pápežského Ríma aj východným patriarchom v Jeruzaleme a Alexandrii. Na Rusi sa čoskoro objavili bulharskí misionári, ktorí sem priniesli slovanskú liturgiu a písomníctvo. Po vyvrátení balkánskej bulharskej ríše Basileiom II. v roku 1018 sa príliv bulharského aj srbského kléru na Rus ešte zvýšil. Ruská cirkev nadviazala kontakty tiež so slovanským duchovenstvom v Čechách, o čom svedčí predovšetkým uctievanie kultu ruských mučedníkov Borisa a Gleba v sázavskom kláštore. Zavedenie obyvateľstvu zrozumiteľného jazyka do cirkvi jednak zvyšovalo záujem o nové vyznanie, jednak prispelo ku konečnému poslovančeniu pôvodne varjagskej vládnucej vrstvy.
[úprava] Pamiatky starej Rusi
Už v 10.storočí stál v Kyjeve drevený kresťanský chrám zasvätený sv. Eliášovi. Po christianizácii sa cirkevným strediskom krajiny stal výstavný kamenný Desiatkový chrám, ktorý nechal postaviť Vladimír I. V tomto svätostánku hľadali po dobytí Kyjeva Mongolmi roku 1240 azyl obyvatelia mesta. Pohanskí dobyvatelia však napriek tomu chrám zapálili, a tak ho zničili.
Za vlády Jaroslava Múdreho bolo hlavné mesto obklopené mohutnými hlinenými valmi v dĺžke 3,5 km. Dovnútra sa vchádzalo tromi vstupmi, z ktorých najvýznamnejšou bola Zlatá brána, ktorú nechal knieža vystavať zrejme roku 1037. Stavba, ktorej preobrazom bola rovnomenná brána v rezidenčnom meste byzantskej ríše Konštantínopole, predstavovala kombináciu mohutnej obrannej veže a chrámu Zvestovania (Blagoveščenskij sobor). Vzbudzovala obdiv domácich obyvateľov aj úžas dobyvateľov.
Aj tento div obrannej architektúry bol poškodený roku 1240 počas vpádu Batuových mongolských hôrd. Brána sa začala rozpadávať, napriek tomu slúžila ďalej ako hlavný, slávnostný vjazd do Kyjeva. Keď tu v roku 1648 vítali Bohdana Chmelnického, bojujúceho za oslobodenie Ukrajiny z poľskej nadvlády, bola už spolovice ruinou. Preto boli o storočie neskôr jej pozostatky zasypané zemou, na ktorej bola vystavaná nová Zlatá brána. Roku 1832 boli zahájené archeologické vykopávky, ktoré vyniesli zvyšky brány znovu na svetlo. Roku 1982 bola uskutočnená plná rekonštrukcia stavby, napriek tomu, že sa nedochovali ani zobrazenia ani plány pôvodného objektu.
