Maršal Sovietskeho zväzu

Z Wikipédie

Hodnosť Maršal Sovietskeho zväzu (rusky: Maršal Sovjetskogo sojuza, Маршал Совет́ского Союза) bola druhá najvyššia hodnosť Červenej, neskôr Sovietskej armády a prakticky najvyššia, ktorú mohol vojak dosiahnúť. Najvyššia hodnosť - generalissimus bola vytvorená špeciálne pre Stalina, ktorý bol jej jediným nositeľom v celej histórii ZSSR.

Hodnosť maršal ZSSR vznikla v roku 1935 (zanikla v roku 1991). Celkom ju dosiahlo 41 ľudí. Jej námorníckym ekvivalentom bola hodnosť Admirál flotily Sovietskeho zväzu.

[úprava] História hodnosti

Vojenská hodnosť maršal Sovietskeho zväzu bola ustanovená rozhodnutím sovietskej vlády (tzv. Rada ľudových komisárov) 22. septembra 1935. 20. novembra bolo do hodnosti povýšených 5 mužov: ľudový komisár obrany Kliment Vorošilov, náčelník generálneho štábu Červenej armády Alexander Jegorov a traja starší velitelia: Vasilij Blücher, Semjon Buďonnyj a Michail Tuchačevskij.

Traja z nich, Blücher, Tuchačevskij a Jegorov boli popravení počas Stalinovej Veľkej čistky v rokoch 1938-1939. 7. mája 1940 boli menovaní ďalší traja maršali: nový ľudový komisár obrany Semjon Timošenko, Boris Šapošnikov, a Grigorij Kulik.

V priebehu druhej svetovej vojny boli Timošenko, Buďonnyj a Vorošilov odstránení z najvyššieho velenia kvôli neúspešnému riadeniu bojových operácií (Vorošilov po Zimnej vojne, ostatní dvaja v priebehu Veľkej vlasteneckej vojny) a Kulik bol dokonca degradovaný pre neschopnosť.

Hodnosť maršal Sovietskeho zväzu bola počas vojny daná celému radu vojenských veliteľov, ktorí si ju zaslúžili svojimi výkonmi na bojisku (napr. Georgij Žukov, Ivan Konev a Konstantin Rokossovskij). V roku 1943 Stalin povýšil na maršala sám seba a v roku 1945 pridal rovnakú hodnosť svojmu šéfovi polície Berijovi. K týmto politickým maršalom sa pripojil v roku 1947 Nikolaj Bulganin.

Po vojne bol bývalý maršal Kulik popravený počas ďalšej vlny Stalinových čistiek (1950), po Stalinovej smrti ho nasledoval Berija (v jeho prípade sa však nedá poprave po riadnom súde nič vytknúť - zločinov, z ktorých bol obžalovaný, sa jednoznačne dopustil). Od roku 1947 dostávali túto hodnosť len profesionálni vojaci aspoň rámcovo odpovedajúci úrovni (jedinú výnimku predstavuje sebapovýšenie Leonida Brežneva v roku 1976).

Ako posledný získal túto hodnosť Dmitrij Jazov (1990), ktorý bol o rok neskôr uväznený za svoju účasť na nepodarenom puči proti Michailovi Gorbačovovi. Maršal Sergej Akhromeev spáchal samovraždu po rozpade ZSSR.

Hodnosť bola zrušená (stratila význam) s rospustením Sovietskeho zväzu v októbri 1991. Za jej nástupnícku hodnosť je považovaná hodnosť maršal Ruskej federácie, ktorú v súčasnej dobe zastáva iba Igor Sergejev, ruský minister obrany 1997-2001 a súčasný bezpečnostný poradca Vladimíra Putina.

[úprava] Rozdelenie maršalov ZSSR do troch hlavných skupín

Prvná skupina si svoju vysokú reputáciu získala počas Ruskej občianskej vojny. Sem patria všetci maršali povýšení do konca roku 1940 (vrátane politického maršala Vorošilova, ktorého zásluhy existovali v skutočnosti iba na papieri). Všetci títo velitelia boli, s výnimkou Šapošnikova, odstránení z vedúcich postov pre neschopnosť a neúspechy v boji, alebo boli popravení počas Veľkej čistky. Za aspoň priemerne schopných veliteľov sú považovaní Šapošnikov, Tuchačevský, Blücher a čiastočne Timošenko.
Druhá skupina si hodnosť vydobyla počas Veľkej vlasteneckej vojny a jej členovia zastávali vrcholné veliteľské funkcie na konci druhej svetovej vojny a po nej. Sem patria predovšetkým maršal Žukov, Vasilijevskij, Konev, Rokosovskij, Malinovskij, Tolbuchin a Čujkov.
Tretiu skupinu tvoria maršali, ktorí hodnosť získali počas éry Studenej vojny.

Všetci povojnoví maršali boli dôstojníkmi počas Veľkej vlasteneckej vojny, s výnimkou Brežneva, ktorý bol politrukom. Vrátane Jazova, ktorý bol na konci vojny dvadsaťročný a velil rote. Na rozdiel od starších amerických veliteľov, žiadny sovietsky maršal nezískal priame bojové skúsenosti v Studenej vojne. Táto pretrvávajúca skupina veteránov druhej svetovej vojny v najvyššom velení je považovaná za jeden z najdôležitejších faktorov, ktorý negatívne ovplyvnil vývoj a akcieschopnosť Sovietskej armády v jej neskorom období.