Bitka o Moskvu
Z Wikipédie
|
|||||||||||||||||
|
|||||||||||||||||
|
|||||||||||||||||
|
|||||||||||||||||
Bitka o Moskvu bola významná bitka na východnom fronte počas druhej svetovej vojny (Veľkej vlasteneckej vojny). Prebiehala vo viacerých fázach od októbra 1941 do januára 1942. V jej priebehu sovietske vojská odrazili nemecký postup na Moskvu, čím pravedpodobne zabránili bezprostrednej porážke ZSSR vo vojne.
Obsah |
[úprava] Front sa približuje k Moskve
Moskva ako hlavné mesto Sovietskeho zväzu bolo od začiatku jedným z hlavných cieľov nemeckej armády. Franz Halder náčelník štábu nemeckých pozemných síl ešte pri príprave plánu Barbarossa vybral Moskvu ako hlavný cieľ postupu skupiny armád Stred. Postup Wehrmachtu k mestu však nebol taký priamočiary ako pôvodne OKH očakávalo. Zbrzdili ho najmä dve skutočnosti: jednou bolo uskupenie sovietskych vojsk v oblasti Kyjeva a východne od neho, druhou bol počiatočný odpor Červenej armády pri Smolensku. Obe tieto uskupenia vojsk si vyžiadali pôvodne neplánované presuny vojsk a tým pádom aj oddialenie útoku na hlavné mesto ZSSR.
[úprava] Nemecký plán útoku
Podľa plánov nemeckého najvyššieho velenia mal útok na Moskvu, ktorý dostal krycí názov operácia Tajfún, probiehať vo dvoch fázach:
- Prielom línie sovietskeho západného frontu sa mal začať severne a južne od dialnice Smolensk-Moskva s pomocou dvoch tankových skupín (3. tanková skupina v severnej a 4. v južnej časti), ktoré mali vytvoriť hroty obchvacujúcich klieští. Ich spojením pri Vjazme by uzavreli v kotli sovietske sily, ktoré im mali vzdorovať. Súčasne mal z juhozápadu z priestoru pri severoukrajinskom Gluchove zaútočiť smerom na Oriol Guderianov tankový zbor a preniknúť do tyla Jeremenkových vojsk. Po ich rozvrátení mal zmeniť smer postupu na Brjansk a obkľúčiť tak ďalšie 3 sovietske armády.
- Následného prenasledovania a likvidácie unikajúcích sovietskych síl na širokom fronte sa mali zúčasniť všetky tri tankové skupiny. Po ich likvidácii by bol úder na Moskvu a jej prípadné dobytie z chodu, či obliehanie iba epizódnou záležitosťou.
Vojenská sila, ktorá bola poskytnutá skupine armád Stred maršala von Bocka, pozostávala z troch peších armád (9.,4. a 2.), dvoch tankových skupín (Guderianovej 2., Hothovej 3.), a Hoepnerovej 4. tankovej skupiny. Celkovo bolo zhromaždených 14 tankových a 8 motorizovaných divízií, 2 motorizované brigády a 46 pechotných divízií. Ofenzívu mali ďalej podporiť dve letecké armády Luftwaffe a početne silné oddiely protiletadlového delostrelectva. Nemci mali v tej dobe prevahu v tankoch a lietadlách 2 : 1, v delostrelectve až 3 : 1.
[úprava] Sovietska obrana
Po ťažkých porážkach pri Kyjeve a Smolensku sa začalo sovietske najvyššie velenie pripravovať na odrazenie ďalších očakávaných útokov nepriateľa. Od konca septembra pri tom začínalo byť jasné, že najbližšia velká nemecká ofenzíva smeruje priamo na Moskvu. Pre to sa čoskoro začalo s budovaním do hĺbky členenej obrany, která mala znemožniť Nemcom prielom k Moskve. Od línie frontu smerom k hlavnému mestu prebiehali opevňovacie práce až do hĺbky 300 km.
[úprava] Útok na Moskvu
Operáciu začali nemecké jednotky v útorok 30. septembra 1941 na južnom krídle skupiny armád Stred výpadom 2. tankovej skupiny v priestore Putivl-Gluchov smerom na Oriol, ktorý sa im podarilo dobyť 3. októbra. V tejto nanajvýš kritickej chvíli sa rozhodol Stalin povolať Žukova jediného zo svojich generálov, ktorý mal zatiaľ na konte iba úspechy, aby sa ujal riadenia obrany Moskvy. Ten už však nemohol zmeniť chaotické rozmiestnenie jednotlivých sovietskych frontov ani vyslobodiť veľké zoskupenia sovietskych jednotiek z nemeckého obkľúčenia. Sled rýchlych úderov, vďaka ktorým sa začiatkom októbra podarilo Nemcom obkľúčiť pri Brjansku a Vjazme dva sovietske fronty dovolil poračovať v ďalších útokoch smerom na Moskvu. V tej dobe bola jediná zostávajúca obranná čiara pred hlavným mestom obsadená iba jednotkamu záložného frontu pod velením P.A. Artemjeva, ktoré neboli úplne schopné sa zapojiť okamite do boja. Likvidácia obkľúčených sovietskych jednotiek si však vyžiadala viac síl, než pôvodne nemecké velenie očakávalo a to umožinlo zostatku sovietskych síl dokončiť prípravy na nadchádzajúci nerovný boj.
V nadchádzajúcich dňoch visel osud Moskvy na vlásku. 13. októbra padla do nemeckých rúk Kaluga, strategicky významné mesto, ktoré leží 160 kilometrov juhozápadne od Moskvy. Sovietske velenie v nasadyovalo na front všetky dostupné jednotky. Do bojov zapojili aj frekventanti vojneského učilišťa v Podolsku, ktorých nepočetná jednotka zadržala v oblasti Jurjevskoje-Lukjanovo-Iljinskoje-Bolšaja Šubinka z 12. na 13. októbra postup celej nemeckej motorizovanej divízie. Skôr než sa ich radmi prehnala nemcká pechota stihli títo mladíci, z ktorých mnohí nemali ani 18 rokov zničiť 15 nemeckých tankov. Nasledujúci deň 14. októbra dobyl čelný oddiel 1. tankovej divízie mesto Kalinin, ktoré leží 150 kilometrov severozápadne od Moskvy, prerušil pri tom železničnú trať Leningrad-Moskva a dobyl jediný most cez Volgu, ktorý sa dostal počas druhej svetovej vojny do rúk nemeckým vojskám neporušený. Toho istého dňa Adolf Hitler sebavedome vyhlásil, že Rusko je porazené. 14. októbra sa pešia divízia Waffen-SS „Das Reich“ zastavila 100 kilometrov od Moskvy pri Borodine. Sovietska obrana však bola v tomto sketore posílená čerstvou jednotkou zo Sibíre, ktorá disponovala novými tankami T-34 a KV-2. Pluky divízie SS „Das Reich“, brigáda Hauenfeld z 10. tankovej divízie spolu so 7. tankovým plukem, jedným oddielom 90. delostreleckého pluku a 10. motocyklovým práporom však čoskoro začali útok na Sibírčanov, ktorí boli v tej dobe už ostrieľaní vojnoví veteráni. Sovieti nasadili do boja i svoje obávané raketomety „Kaťuša“. Straty divíze „Das Reich“ boli tak vysoké, že jej 3. peší pluk bol rozpustený. 18. októbra nakoniec nemecké jednotky prerazili sovietsku obranu, čo malo za následok, že 19. októbra bol v Moskve vyhlásený stav obliehania.
Nemecká 10. tanková divízia potom prelomila posledný odpor sovietskych jednotiek 19. októbra, kedy padol Možajsk. Zatiaľ čo sa jesenné počasie neustále zhoršovalo začal pohyby pohyb vojsk všadeprítomné blato. Nemeckým vojskám sa ešte viac skomplikovala situácia so zásobováním, bolo to spôsobení i preto, že až polovica ich dopravných kapacít bola odkázaná na koňské poťahy. Problémy s roztiahnutými zásobovacími cestami navyše skomlikovalo množstvo roztrúsených skupín sovietskych vojakov, ktorí sa nachádzali v nemeckom tyle a naďalej sa pokúšali klásť odpor. Začiatkom novembra klesli teploty pod nulu, čo malo za následok spevnenie predtým blatistých ciest, čo urýchlilo najmä nemecké zásobovanie. Boje sa znovu obnovili v plnej sile. Stalin však bol v tej dobe už presvedčený, že mu od Japonska na východných hraniciach nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a tak boli k Moskve povolané zálohy zo Sibíre a Ďalekého východu. Preťaženou železnčnou sieťou boli prisunuté kvalitne vycvičené, vyzbrojené a v bojoch s Japonskom ostrielané jednotky, celkovo 40 divízií o sile 700 000 mužov. Časť týchtov vojsk sa zúčastnila 7. novembra (v deň 24. výročia októbrovej revolúcie) vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve, odkiaľ pokračovali priamo na front. Zlé počasie toho dňa ochránilo Moskvu pred náletmi Luftwaffe. 15. novembra začali nemecké vojská obchvatný útok, pri ktorom sa v smere zo severu dostali 45 km a na juhu 90 km od Moskvy. Urputné boje o prístupy k mestu však trvali až do konca novembra. Nemci v nich utrpeli značné straty na tankoch i živej sile a menej početným sovietskym jednotkám sa podarilo tempo nepriateľského postupu výrazne spomaliť. Georgij Žukov bol už v tej dobe presvedčený, že útok nemeckých vojsk stráca dynamiku. Z pôvodne úctihodnej útočnej sily zostávala v tej dobe Wehrmachtu už len niečo menej než polovica. Tento stav bol daný najmä ich vyčerpáním, stavom bojovej techniky ako aj nevyhovujúcemu logistickému zabezpečeniu, ktoré v podmienkach tuhej ruskej zimy začalo byť problematické. 4. decembra 1941 stáli nemecké vojská asi len 30 km pred Moskvou, pričom veže a Kremľa mohli nemecký velitelia pozorovať ďalekohľadmi. 5. decembra začalo výrazne mrznúť a teplota klesla až na - 30°C. Nemci však na takto silný mráz neboli pripravení, motory väčšiny ich tankov, áut ani lietadiel nešli naštartovať, bežní vojaci nemali zodpovedajúci zimný výstroj, čo spolu s viaznúcim zásobovaním začalo neblaho pôsobiť na ich bojaschopnosť.
[úprava] Sovietsky protiútok
6. decembra 1941 začali za štedrej podpory delostrelectva čerstvé sovietske jednotky len nedávno prisunuté zo Sibíre mohutný protiútok. Sovietskemu letectvu sa vtedy po prvý krát podarilo získať vzdušnou prevahu. Mnohé nemecké jednotky boli ceľkom zničené, nemeckí vojaci sa po prvý krát začínali vo väčšom množstve vzdávať. Ešte viac z nich však bolo nútených chvatne ustupovať, pri čom za sevou zanechali veľké množstvo techniky, ktorú neboli schopní stiahnuť späť. Útok, ktorý viedol Kalininský front Ivana Koneva, Západný front Georgija Žukova a Juhozápadný front Semjona Timošenka, zahnal Wehrmacht o 150 - 300 km na západ. 16. decembra 1941 sice Hitler zakázal von Bockovi ustúpiť, ale ten, vedomý si nebezpečnej situácie, do ktorej sa dostala armádna skupina Stred sa tieto nezmyselné rozkazy rozhodol porušiť. Nemecké vojská sa po ústupe opevnili v dopredu pripravených pozíciach, kde sa im aj vďaka veľkému množstvu snehovej pokrývky, ktorá sťažovala sovietskym vojskám útočné operácie, podarilo udržať. V tej dobe podľahol Stalin klamnému zdaniu, že nemecké jednotky sú už porazené a nariadil útoky prakticky po celej dĺžke frontu. Táto chyba ho v nasledujúcich mesiacoch vyšla veľmi draho. Žukov sa síce snažil pokračovať v útoku, ale neuspel. Joho vojská vyčerpané ťažkými bojmi, potrebovali doplniť ľuďmi ako aj zásobami a odpočinúť si. Proto na jar roku 1942 museli opäť početne slabšie sovietske jednotky prejsť do obrany. Moskva bola rozumne vedenými protiútokmi zachránená a aj napriek tomu, že sa Nemcom podarilo udržať výbežok frontu v oblasti Rževa, už nikdy nebola priamo ohrozená. Napriek tomu držal Stalin v okolí Moskvy veľké zálohy ešte dlhú dobu. Boje o oblasť Rževa pokračovali od januára 1942 do marca 1943, spôsobujúc ťažké straty na oboch stranách. Ani po ich skončení však neboli nemecké jendotky zatlačené. Zraky Hitlera sa medzitým upreli na juh ZSSR.
[úprava] Dohra
Bitka o Moskvu znamenala prvú nemeckú porážku a rozsiahly ústup v druhej svetovej vojne. Adolf Hitler po skončení bytky obvinil z neúspechu veliteľov nemeckých armád a väčšinnu z nich odvolal. Na druhú stranu spôsobila bitka o Moskvu zvýšenie sebevädomia a prestíže Červenej armády, ktorá ukázala celému svetu a hlavne nedôverčivým Spojncom, že aj dovtedy neporazený Wehrmacht možno zastaviť. Pre celý Sovietsky zväz boje o Moskvu znamenali záchranu z veľmi nebezpečnej situácie. Od decembra 1941 začala pomaly ale isto rásť aj celková kvalita dôstojníckeho zboru, tá sa v nesledujúcich dvoch rokoch vyrovnala kvalite Wehrmachtu. Aj mneohé seriózne práce dodones pripisujújú nemecké neúspechy v tejto bitke na vrub povestnému ruskému „generálovi Zime“, pri čom je dosť opomíjaný fakt, že aj sovietske jednotky museli zápasiť s rovnakými ťažkosťami pri tuhých mrazoch, či rozmočenými cestami. Nepripravenosť nemeckých vojsk, ktoré plánovali dobyť západné časti ZSSR do príchodu zimy, sa stala jedným z rozhodujúcich činiteľov, ktorý prednaznačil priebeh nasledujúcich bojov. Nezodpovedné a diletantské rozhodnutia obidvoch diktátorov tiež zohrali svoju nie bezvýznamnú úlohu.
