Georgij Konstantinovič Žukov
Z Wikipédie
| Georgij Konstantinovič Žukov | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 1. december 1896 Strelkovka - (Kalužská oblasť), Rusko |
| Úmrtie | 18. jún 1974 Moskva, Sovietsky zväz |
| Pozri aj Biografický portál | |
Georgij Konstantinovič Žukov (rus. Гео́ргий Константи́нович Жу́ков) (* 1. december 1896 Strelkovka – † 18. jún 1974 Moskva) bol sovietsky vojvodca, Maršal Sovietskeho zväzu (1943), viacnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu (1939, 1944,1945,1956).
Obsah |
[úprava] Detstvo a mladosť
Georgij Konstantinovič Žukov sa narodil v dedine Strelkovka v Kalužskej oblasti do rodiny roľníka. V 15-tich rokoch sa odišiel učiť do Moskvy za kožušníka. Tam ho v roku 1915 zastihla prvá svetová vojna.
[úprava] Prvá svetová vojna
Účastnil sa prvej svetovej vejny ako vojak jazdectva. Za odvahu bol dvakrát vyznamenaný Krížom sv. Juraja a povýšený na čatára. Po vypuknutí Veľkej októbrovej revolúcie v auguste 1918 vstúpil do Červenej armády. Pričom, len krátko pred tým prekonal týfus. Počas občianskej vojny velil čate, a neskôr oddielu kavalérie v bojoch proti uralským kozákom pri Caricyne. Roku 1921 vstúpil do komunistickej strany. Bojoval tiež proti vojskám Denikina a Vranglera, účastnil sa likvidácie Antonovovho povstania v Tambovskej oblasti, kde bol ranený. Za svoje úspechy bol vyznamenaný radom Červenej zástavy.
[úprava] Medzivojnové obdobie
Jeho následná kariéra bola oslňujúca. Rýchlo stúpal na veliteľských priečkach, najprv velil pluku, od roku 1930 brigáde. Bol zástancom mobilného vedenia vojny, zodpovedným plánovačom a organizátorom. Od svojich podriadených očakával disciplínu a bol na nich prísny. Koncom 30. rokov sa vyhol stalinským čistkám vďaka svojmu nasadeniu na Ďalekom východe.
[úprava] Veľká vlastenecká vojna
Na začiatku vojny bol jeden z najlepších veliteľov, ktorí Stalinovi ostali. V januári 1939 velil jednotkám a armádam v bojoch s japonským cisárstvom pri rieke Chalchin-Gol v Mongolsku. Tam 20. augusta 1939 velil útoku proti japonským vojskám, ktorý sám vzpracoval. Veľmi úspešne operovali najmä tankové jednotky, s pomocou ktorých po oboch krídlach nepriateľsých vojsk obkľúčil a do konca mesiaca zničil väčšinu nepriateľských vojsk. Podobnú taktiku využívali neskôr sovietske vojská aj v neskorších fázach bojov s nacistickým Nemeckom.
Od roku 1940 velil jednotkám Kyjevského vojenského okruhu. Od januára do júla 1941 bol náčelníkom generálneho štábu, od augusta 1942 zástupcom vrchného veliteľa Červenej armády. Bol jeden z mála tých ktorí sa odvážili Stalinovi oponovať a vyjadrovať svoj nesúhlas priamo do očí. Tak napríklad pri obranných bojoch zachránil život svojmu zástupcovi Ivanovi Konevovi, ktorého plánoval Stalin popraviť, kvôli porážkam na fronte.
Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa prejavil ako talentovaný veliteľ. Zohral významnú úlohu pri obrane Leningradu v roku 1941. Svojimi nekomprosmisnými rozkazmi a správnym zhodnotením situácie odvrátil porazeneckú náladu svojich predchodcov a zabránil strate mesta. Ako člen generálneho štábu sa podieľal na odrazení útoku na Moskvu na prelome rokov 1941–1942. Spolu s generálom Vasilievskym a ďalšími dôstojníkmi pripravoval protiútok pri Stalingrade, pri ktorom sovietske vojská obkľúčili a následne v Stalingradskom kotle zlikvidovali alebo zajali asi 330 000 nemeckých a rumusnkých vojakov. Operácia bola dovtedy najväčšou porážkou nemeckých vojsk v druhej svetovej vojne.
Pravdepodobne zo Stalinovej svojvôle, však bol pred začiatkom protiútoku pri Stalingrade poverený velením zastieracej operácie Mars, ktorá sa uskutočnila v oblasti Rževa, Syčevky a Viazmy. V týchto bojoch, ktoré sa stali tiež známe ako „Rževský mlynček na mäso“, sovietske vojská utrpeli ťažké straty, pri čom nedosiahli prakticky žiadny úspech. Mnohí kritici ju pre to považujú za Žukovovu najväčšiu porážku. Existujú však aj názory, že operácia bola jednou z tých, ktoré mali viazať nacistické sily nasadené na likvidáciu sovietskych jednotiek obkľučujúcich 6. armádu pri Stalingrade. Nemalou mierou tiež prispel k úspechom Červenej armády v Kurskej bitke,
kde sa podieľal na príprave obrany aj protiútoku, ktorý ochromil poslednú nemeckú šancu na zvrat situácie na východnom fronte. Medzi jeho zásluhy patria aj čiastkové úspechy pri prelomení Leningradskej blokády uskutočnené od januára 1943 do januára 1944, kedy bola cesta k mestu konečne uvoľnená. Jeho podieľ na ostatných operáciach vojny bol taktiež nesporný. Riadil boje na pravobrežnej Ukrajine a Bielorusku v rokoch 1943–1944. Vojská pod jeho velením vykonali Visliansko-Oderskú operáciu a 17. januára 1945 definitívne oslobodili Varšavu, onedlho spolu s ostatnými frontami vojaci pod jeho vedením dobyli Berlín - hlavné mesto Tretej ríše. Tam v mene najvyššieho veliteľa armády prijal ako najvyšší prítomný predstaviteľ ZSSR v neskorých nočných hodinách 8. mája 1945 bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl.
Žukov bol skvelý strátég, no i tvrdý a nekompromisný veliteľ, ktorý neváhal posielať vojakov do trestných oddielov, ktoré boli nasadzované pri útokoch vždy v prvej línii.
[úprava] Povojnové obdobie
V období medzi rokmi 1945 a 1946 velil sovietskym okupačným vojskám v Nemecku. Od marca 1946 bol najvyšším veliteľom pozemných vojsk ZSSR a námestník ministra obrany. V tom istom roku upadol do nemilosti Stalina a bol pozbavený funkcie. Od júla 1946 velil vojskám Odeského, od roku 1948 Uralského vojenského okruhu.
Po Stalinovej smrti sa znovu dostal do popredia. Od roku 1953 bol 1. námestníkom ministra obrany a od roku 1955 ministrom obrany ZSSR. Veľkou mierou sa zaslúžil a zavedenie jadrových zbraní do výzbroje sovietskej armády. Pri rozsiahlych cvičeniach v zamorených priestoroch, ktorým velil sa účastnilo as 45 000 vojakov. Mnohí z nich v dôsledku silnej readiácie ochreli alebo zomreli. V rokoch 1956–1957 bol kandidát a od roku 1957 člen Prezídia Ústredného výboru komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Spolu s Chruščovom odstránil šéfa NKVD Lavrentija Beriju.
V októbri 1957 ho Nikita Chruščov odvolal zo všetkých funkcií a napokon roku 1958 i z armády. Dôvodom bolo údajne Žukovovo vyhlásenie, že: „bez jeho tankov sa v krajine nič neudeje.“
Zomrel 18. júna 1974, je pochovaný v Moskve pod Kremeľskou stenou na Červenom námestí.
