Nicolae Ceauşescu

Z Wikipédie

Nicolae Andruţă Ceauşescu
rumunský komunistický vodca
Narodenie	26. január 1918 Scorniceşti, Rumunsko
Úmrtie	25. december 1989 Târgovişte, Rumunsko
Pozri aj Biografický portál

Nicolae Andruţă Ceauşescu (*26. január 1918 Scorniceşti - † 25. december 1989 Târgovişte) bol vodca komunistického Rumunska od roku 1965 až do svojej popravy roku 1989.

Obsah 1 Mladosť 2 Vodca Rumunska 3 Pád 4 Externé linky

[úprava] Mladosť

Nicolae Ceauşescu sa narodil v dedine Scorniceşti na juhu Rumunska v rodine roľníka. Ako jedenásťročný odišiel do Bukurešti aby tam pracoval ako obuvníkov učeň. Roku 1932 sa ako štrnásťročný pridal ku vtedy ilegálnej Komunistickej strane Rumunska. O rok neskôr reprezentoval "demokratickú" mládež na protifašistickom zjazde v Bukurešti a bol zvolený do národného protifašistického výboru. 23. novembra 1933 je prvýkrát zatknutý za podnecovanie k štrajku a distribúcii komunistických a protifašistických letákov (vedúcou stranou v Rumunsku bola v tej dobe nacionalistická a fašistická Železná garda). Roku 1934 bol opäť zatknutý, tentoraz za zbieranie podpisov na petíciu proti procesu so železničnými pracovníkmi. Toho istého roku je ešte dvakrát zatknutý a vo svojom spise je vedený ako "nebezpečný komunistický agitátor" a "aktívny distribútor komunistickej a protifašistickej propagandy".

Roku 1935 ho vypovedali z Bukurešti a poslali ho do vyhnanstva do jeho rodnej dediny Scorniceşti. Ceauşescu však prešiel do ilegality a vrátil sa do Bukurešti aby pokračoval vo svojej politickej činnosti. V máji roku 1936 ho chytili a spolu s niekoľkými spolupracovníkmi ho odsúdili na dva roky a šesť mesiacov v Doftanskej väznici.

Po prepustení z väzenia roku 1939 spoznal pri komunistickej činnosti svoju budúcu manželku Elenu Petrescu, taktiež komunistickú činiteľku. V roku 1940 ho opäť uväznili, tentoraz ho poslali do Jilavskej väznice. Roku 1943 bol presunutý do koncentračného tábora v Târgu Jiu, ktorý bol určený pre politických väzňov (hlavne z radov Komunistickej strany Rumunska), kde sa zoznámil s Gheorghe Gherghiu-Dejom, budúcim vodcom komunistického Rumunska, a s ďalšími komunistickými väzňami. V roku 1944, keď Sovietsky zväz zahájil inváziu do Rumunska, sa mu podarilo spolu s ďalšími väzňami dostať z tábora a bol zvolený za vodcu Únie komunistickej mládeže.

V roku 1945 bol menovaný brigádnym generálom v rumunskej armáde. Medzitým už skončila Druhá svetová vojna a Rumunsko ostalo v Sovietskej sfére vplyvu, čo umožnilo vzostup komunistov. O rok neskôr v roku 1946 sa oženil s Elenou Petrescu a bol menovaný za regionálneho tajomníka pre Oltenskú oblasť. Po tom čo sa komunisti pod vedením Gheorghe Ghergiu-Deja definitívne ujali vlády v Rumunsku, sa stal Ceauşescu roku 1947 zástupca ministra poľnohospodárstva a potom pracoval ako zástupca veliteľa ozbrojených síl. Roku 1948 sa Komunistická strana Rumunska a jedno krídlo socialistickej strany spoja a vytvoria Rumunskú robotnícku stranu (Partidul Muncitoresc Român - PMR). S pomocou Gherhgiu-Deja sa Ceauşescu roku 1952 dostal do Ústredného výboru (ústredný riadiaci orgán komunistickej strany). Roku 1954 sa už stal tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska a kandidátom na člena Politbyra, ktorého plným členom sa stal o rok neskôr.

[úprava] Vodca Rumunska

Po smrti Ghergiu-Deja sa Ceauşescu stal prvým tajomníkom PMR. Prvé činnosti, ktoré v tomto poste vykonal boli premenovanie PMR na Rumunskú komunistickú stranu, zavedenie novej ústavy 21. augusta a vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. V 60. rokoch pozastavil Ceauşescu aktívne pôsobenie Rumunska vo Varšavskej zmluve, hoci Rumunsko oficiálne zostalo členom. V roku 1966 sa Ceauşescu stretol s Titom aby prerokovali spoluprácu medzi ich dvoma krajinami. V tom istom roku bol ešte vydaný dekrét pojednávajúci o zákaze interupcii, zvýšení daní pre bezdetné páry a iných opatreniach, ktorých cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť a nárast obyvateľstva v Rumunsku.

Hoci bolo Rumunsko na tej sovietskej strane "Železnej opony", Ceauşescu nerešpektoval Sovietsky zväz ako autoritu a snažil sa o nadviazanie stykov so "západným svetom". Sovietom sa vzdialil ešte viac, keď roku 1967 ustanovil diplomatické styky s NSR. Pri vojenskom zásahu Varšavskej zmluvy v Československu roku 1968 (Pražská jar) Ceauşescu odmietol participovať a odsúdil túto akciu, podobne ako Sovietsku inváziu do Afganistanu roku 1979. Na začiatku augusta 1969 sa Ceauşescu stretol s Nixonom, ktorý navštívil Rumunsko ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta.

Roku 1971 podnikol Ceauşescu návštevu Číny a KĽDR, kde ho zaujal systém národnej transformácie, ako bol popísaný v programe Kórejskej strany robotníkov. V apríli roku 1972 podnikol návštevu Egypta, kde sa stretol s prezidentom Anwarom Sadatom a s Jásirom Arafatom.

V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a doživotným prezidentom bol "zvolený" práve Ceauşescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom ktorým dôveroval. Približne v tom období začal v Rumunsku proces systematizácie, presídľovanie ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Približne jedna pätina centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov bola zdemolovaná a prebudovaná. Dôsledok procesu systematizácie, bol vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd amerických dolárov (peniaze si Ceauşescu požičiaval od krajín západu, pretože po Ceauşescovom odpore pri vojenskom zásahu v Československu roku 1968 nadobudli krajiny západu dojem, že Rumunsko je protisovietsky orientované, preto sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čím sa snažili o rozkol vo Varšavskej zmluve). Ceauşescu sa to snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia, na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne začali míňat potraviny, pohonné látky, atď.

Aby sa vyriešil vzrástajúci hlad obyvateľstva, roku 1981 bolo znovu zavedené prideľovanie potravy. Roku 1984 Ceauşescu nechal zbúrať časť Bukurešti aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo výboru komunistickej strany, teraz sídlo rumunského parlamentu.

[úprava] Pád

Ceauşescovi sa situácia začala vymykať z rúk už roku 1987, kedy bol nútený vojensky potlačiť protesty študenov v Jasoch a robotníkov v Brašove.

Vysoký dlh Rumunska sa roku 1989 konečne podarilo splatiť, no na úkor jeho obyvateľstva, čo sa neskôr Ceauşescovi stalo osudným. 16. decembra vypuklo v Temešváre povstanie, ktoré bolo spočiatkou vecou ojedinelcov požadujúcich Ceauşescovu rezignáciu, no postupne sa k nemu pripájali väčšie masy ľudí, až napokon boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na potlačenie. K protestantom sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných kútov Rumunska a Temešvár sa 20. decembra dostal pod kontrolu protestantov.

Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, kde sprisahaneckí činitelia Securitate podnecovali masy ľudí k odporu proti Ceauşescovmu režimu. Protestanti sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceauşescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu, no tí nekompromisne žiadali jeho odstúpenie a keď sa 22. decembra k revolúcii pripojila aj armáda, Ceauşescu spolu s manželkou Elenou utiekli helikoptérou, ktorá bola na streche budovy výboru. O tri dni neskôr sa armáde a revolucionárom podarilo Ceauşesca a jeho manželku chytiť a po krátkom procese, v ktorom boli obvinení z genocídy a iných zločinov, boli spolu zastrelení popravčou čatou.

[úprava] Externé linky

ceausescu.org - stránka venovaná Ceauşescovi, texty, fotografie