Vietnamská vojna

Z Wikipédie

Vietnamská vojna

Horiaca základňa Vietkongu

Dátum:

1957 – 1975

Miesto:

Juhovýchodná Ázia

Výsledok:

Mierová zmluva o stiahnutí sa USA z konfliktu v roku 1973. Porážka Južného Vietnamu v roku 1975. Víťaztvo komunistického Severného Vietnamu.

Bojujúce strany
Spojenci: Vietnamská republika (Južný Vietnam) USA Austrália a Kórejská republika	Komunistické štáty: Vietnamská demokratická republika (Severný Vietnam) Národný oslobodzovací front (Vietkong) s podporou: ZSSR Číny

Vietnamská vojna bola vojna, ktorá medzi rokmi 1964 a 1975 prebehla ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako bombardovacia vojna (Rolling Thunder) nad Severným Vietnamom.

Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna. Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj Vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954.

[úprava] Účastníci

Na jednej strane bojoval vojenský zväzok Spojených štátov amerických, Vietnamskej republiky (Južný Vietnam), Austrálie a Kórejskej republiky. Na strane druhej to bol vojenský zväzok Vietnamskej demokratickej republiky (Severný Vietnam) a Národného oslobodzovacieho frontu (Vietkong), partizánskej komunistickej organizácie infiltrujúcej Južný Vietnam.

ZSSR a Čína poskytovali Severnému Vietnamu a Národnému oslobodzovaciemu frontu vojenskú pomoc, priamo však nezasahovali. Od roku 1970 USA rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé bombardovania, na susedné štáty Kambodžu a Laos, ktoré (nie však dobrovoľne) poskytovali Vietkongu a severovietnamskej armáde nástupiská pre útoky na Južný Vietnam.

[úprava] Priebeh

[úprava] Predohra

Po porážke Francúzov bola Indočína roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos, Severný Vietnam (Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone). Obe časti krajiny boli rozdelené 17. rovnobežkou a v priebehu dvoch rokov sa mali zjednotiť po demokratických voľbách, ktoré sa ale nikdy nekonali.

Komunisti sa rozhodli, že krajiny zjednotia silou. Na severe sa komunistom, prevažne vďaka solidárnej pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo rýchlo vybudovať silnú armádu a už po dvoch rokoch boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu.

Tí začali so svojimi teroristickými a diverznými aktivitami v Južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom ich činnosti bolo zjednotenie oboch krajín a nastolenie socialistického zriadenia. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali takzvanú Ho Či Minovu cestu.

Zo Severného Vietnamu viedla sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, kopírujúc západnú juhovietnamskú hranicu, prechádzajúcu pohraničnými oblasťami susedného Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou severovietnamskej armády (Vietnamskej ľudovej armády – VĽA) a partizánov. V tomto období ale komunistov ešte podporovalo miestne obyvateľstvo, ktoré v partizánoch videlo záchranu z biedy, do ktorej uvrhla krajinu vláda v Saigone. Tá bola prehnitá a nespoľahlivá, tak ako celý byrokratický aparát plný úradníkov, ktorým v prvom rade išlo o vlastné blaho. To spolu s tým, že ani juhovietnamská armáda (ARVN – Army of the Republic of Vietnam) nebola schopná zastaviť alebo potlačiť partizánov rozvírilo politickú scénu.

Vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem sa pritom stal čoskoro veľmi nepopulárny. Jeho desaťročné účinkovanie na juhovietnamskej politickej scéne ukončil za tichej americkej podpory prevrat skupiny dôstojníkov ARVN 1. novembra 1963.

[úprava] Vypuknutie vojny

Situácia vo Vietname sa začala čoskoro zhoršovať, nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád, problémy začali aj s partizánmi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch.

Roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa neúčastnili priamo bojov s partizánmi. 30. júla 1964 sa malé juhovietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia.

V oblasti (ale údajne stále v medzinárodných vodách) sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec USS Maddox. Ten 2. augusta pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva v Tonkinskom zálive. O deň neskôr USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom USS Turner C. Joy omylom ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorázové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.

Na prvých náletoch uskutočnených 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zúčastnili aj americké lietadlá z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roka 1964 vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu.

[úprava] 1965

Helikoptéry U.S. Army vysadzujú pechotu

Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 komunistických partizánov. Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útoku počítal s tým, že zaútočia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhšiu dobu. Po dosiahnutí morského pobrežia by rozdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali. To však netušili, že do Vietnamu ako odpoveď na ich stúpajúcu aktivitu mieri 200 000 amerických vojakov.

Prvé americké bojové jednotky, ktoré dorazili do Vietnamu 22. februára 1965 boli oddiely Námornej pechoty, ktoré zaistili dôležitú oblasť letiska Da Nang. Tam sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva.

Komunisti zatiaľ 11. mája 1965 odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincii Phuoc Long, severne od Saigonu. Ich pomerne dobrý plán sa ale spoliehal na to, že im nebudú Američania klásť odpor. Americké velenie sa ale rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe veľa partizánov.

Hlavnú úlohu v nastávajúcich bojoch mala zohrať 1. Aeromobilná divízia. Tá bola novovytvorenou jednotkou, ktorá nemala do tých čias vo svete obdobu. Jej 440 vrtuľníkov bolo schopných v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra 1965 bol vyslaný 7. pluk aby zaistil údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon.

Američania netušili, že kopec pretkaný sieťou tunelov, je základňou VĽA. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe, pustili sa neohrozene do boja.

7. pluk sa dostal do obkľúčenia, avšak vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení americkí vojaci boli odsúvaní vojenskými vrtuľníkmi. Vrtuľníky tiež privážali muníciu a poskytovali vojakom krytie. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, strategické bombardéry B-52, tak boli na priamu podporu jednotiek použité po prvý krát. Partizáni uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať.

Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou.

[úprava] 1966

Vojna ale nebola pre americkú stranu ani zďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Generál William Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom amerických vojsk vo Vietname, bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na obnovenie síl, a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Ku koncu roka bolo vo Vietname už vyše 300 000 amerických, 50 000 juhokórejských a austrálskych vojakov.

[úprava] Bombardovanie severu

Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta.

Bombardovanie ale bolo vedené veľmi neohrabaným spôsobom. Vojenskí experti a poradcovia amerického prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou, a aby nepripravili o život sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej protivzdušnej obrany. Americké politické špičky sa rozhodli chrániť životy tých, ktorí len čo dokončia stavbu týchto zariadení, budú zostreľovať ich lietadlá.

Do polovice 70. rokov mala Vietnamská demokratická republika najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Za 8 rokov priniesli smrť 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody.

[úprava] 1967

Partizánske úkryty

To všetko však neznamenalo nič oproti hrôzam, ktoré sa diali v Južnom Vietname. V januári 1967 obkľúčili jednotky americkej a juhovietnamskej armády oblasť tzv. „železného trojuholníka“, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhšiu dobu. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu.

V priebehu niekoľkých dní americké a juhovietnamské jednotky oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých. Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmávali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli, čím dovolili partizánom vrátiť sa.

V tom istom čase navrhli USA severovietnamskej strane rokovania o mieri. Komunisti ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3 000 vojakov a poskytlo americkému letectvu svoje letecké základne.

[úprava] Odpor proti vojne v USA pred rokom 1968 a falšovanie reality médiami

V USA sa od polovice 60. rokov rozmohlo pacifistické hnutie, ktoré žiadalo ukončenie vojny vo Vietname. Vojna sa práve v tejto dobe stávala čoraz viac nepopulárnou, sčasti aj pre to, že do Vietnamu bolo vysielaných čoraz viac Američanov. Koncom roku 1967 ich tam bolo 463 000, z toho väčšiu časť tvorili povolaní 18 a 19–roční branci, ktorým bol zmysel vojny prinajmenšom nejasný. Proti vojne prebehlo niekoľko veľkých demonštrácií po celom svete.

Len málo z účastníkov týchto demonštrácií skutočne vedelo, čo sa vo Vietname odohráva. Média v tej dobe veľmi prekrucovali fakty o vojne. Zábery bojov, ktoré si mohli televízni diváci denne pozrieť vo večerných správach, vyvolávali len zhnusenie nad vojnou a americkou prítomnosťou v nej, nik však nepoukazoval na hroby plné civilistov postrieľaných osloboditeľmi z Vietkongu, ani povešaných členov organizácie pre rozvoj vidieka, ktorých popravili komunisti za spoluprácu so „západnými imperialistami“.

Na demonštráciách pred Bielym domom pritom ľavicovo orientovaná mládež mávala vlajkami Vietkongu a svojich krajanov bojujúcich vo Vietname označovala za vojnových zločincov.

[úprava] Koniec 1967 a 1968

Americký výsadkár so zbraňou LAW

Práve v tejto rozporuplnej dobe, začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma.

Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorí tvrdili, že príde ofenzíva ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky.

Z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa ale postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí. Jednou z nich bola odlúčená základňa americkej Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa neďaleko miesta, kde sa stretávali juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni a VĽA obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že hlavný útok celej ofenzívy bude smerovať práve sem.

Zatiaľ čo sa celý svet pozeral na boje v okolí Khe Sanhu, Vietkong infiltroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá. Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie, keď sa v noci z 29. na 31. januára 1968 spustili nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. Sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa na počudovanie nedala zaskočiť, sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest.

Jediné väčšie mesto, v ktorom sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov.

Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Uprostred toho všetkého sa americká Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov pokúšali o protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Partizáni viedli účinné protiútoky a často zatlačovali námornú pechotu z ťažko nadobudnutých pozícii späť. Vietkong sa pri tom do značnej miery spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj kvôli prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta muselo byť vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára 1968 padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely.

Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov a juhovietnamcov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 amerických a juhovietnamských vojakov, ďalších 3 000 bolo ranených. Padlo vyše 5 000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil asi 3 500 obyvateľov mesta, ďalších 2 000 sa stalo obeťami bojov a 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou.

Kým sa zbytok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh. Tá bola od 21. januára 1968 obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to jedno z najintenzívnejšie bombardovaných miest v histórií vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začali začiatkom apríla ustupovať. 1. Aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla opäť prekročiť hranice Vietnamskej republiky.

VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale americká základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná na pospas partizánom, ktorí sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať.

Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami iba nenávisť. V priebehu prvého týždňa bojov padlo okolo 30 000 partizánov. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízií nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým. Akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V Spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli americké vojská stiahnuté.

Fotografia postrieľaných civilistov v My Lai

Ráno 16. marca 1968 vkročili americký vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do dediny My Lai. Vtedy ešte nik netušil, že sa stanú iniciátormi barbarského masakru, pri ktorom príde o život viac než 500 civilistov. Streľbu do civilistov inicioval veliteľ pešej čaty, ktorá vykonávala hliadku, zastavil ju až zákrok jedného z pilotov vrtuľníka, ktorý pre výstrahu začal strieľať tesne nad hlavy Američanov. Smutné je, že nešlo o ojedinelý incident, americký vojaci si často vylievali zlosť na civilnom obyvateľstve, na ktorom im vôbec nezáležalo, hádam ešte strašnejšie pôsobí fakt, že partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s ešte väčšou krutosťou ako cudzinci.

Civilisti si počas vojny vytrpeli, ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán, ako výsmech znie to, že partizáni, Američania aj juhovietnamci tvrdili, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud. Partizáni však svoje ukrutné metódy dotiahli najďalej, neváhali mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, používať ich ako živé štíty, a pri tom ešte drzo obviňovať Američanov z barbarských vojnových zločinov, ktoré páchajú na vietnamskom ľude.

"…zdalo sa, že neutráli sú na tom zo všetkých najhoršie. Zabíjal ich Vietkong, zabíjala ich Juhovietnamská armáda. Úbohí nešťastníci."^[1]

Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu, tento fakt si však v tej dobe uvedomoval asi len málo kto. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný. Jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť VĽA, ktorá už ale nebola tvorená presvedčenými bojovníkmi, ktorí sa postavili proti svojej vláde v Južnom Vietname, ale mladými brancami zo Severného Vietnamu.

Vietnamská vojna v tej dobe stratila ráz národooslobodzovacieho boja. Stala sa vojnou dvoch suverénnych štátov. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehlo žiadne väčšie ozbrojené stretnutie. To ale neznamenalo, že vojaci ďalej neumierali v nezmyselných prestrelkách v džungli, paľbou ostreľovačov, či pri drvivých útokoch amerického letectva. Partizáni sa začali viac sústreďovať na kladenie mín a partizánske prepady. Ďalej sa pokúšali udržať si aspoň tie oblasti, ktoré mali pod kontrolou pred ofenzívou „Tet“.

[úprava] 1969

Jednotky 101. výsadkovej divízie

30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. Vo Vietname sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať.

Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný. V máji prebehol v blízkosti údolia A Shau desaťdňový boj o kótu 937, ktorú sa snažili dobyť jednotky 503. a 506. pluku 101. výsadkovej divízie. Pri boji došlo k nepríjemnému omylu, keď vrtuľníky vzdušného delostrelectva spustili v neprehľadnom teréne paľbu do vlastných jednotiek, zabijúc 2 a zraniac 35 amerických vojakov. Pričom tým pomohli nepriateľovi odraziť prebiehajúci útok amerických výsadkárov. Postup k vrcholu bol zdĺhavý, prevažne kvôli komplikovanému terénu a odhodlanej obrane nepriateľa. Kopec bol pretkaný tunelmi a partizáni boli preto schopní každú noc privážať posily a odvážať ranených. Palebné bunkre im pritom poskytovali solídnu ochranu dokonca aj pred útokmi letectva a delostrelectva. Americké jednotky na kopec vychŕlili 450 ton bômb a 68 ton napalmu. Vrcholec kopca bol na konci boja celkom bez stromov. Väčšina vojakov VĽA sa poslednú noc bojov stiahla. Temeno kopca bolo dobyté 20. mája 1969. Americkí vojaci ho pomenovali „Hamburger Hill“, podľa toho, že boje na ňom robili z vojakov hamburgery. Boje oň stáli život 47 Američanov a ďalších 372 bolo ranených. Američania napočítali 630 tiel mŕtvych vojakov VĽA, 7. a 8. prápor 29. pluku VĽA boli prakticky zničené. Americké jednotky na vrchole nasadli na vrtuľníky a odleteli na základňu, pričom tak dovolili Severovietnamcom znovu obsadiť kopec bez boja.

3. septembra 1969 zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca.

14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii USA, zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Veľa protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 amerických vojakov, dovtedy už prekročili americké straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády - začala sa tzv. „vietnamizácia“. Nový americký prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním amerických jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť.

[úprava] 1970

Jedným so strategických ťahov Američanov bolo v apríli 1970 prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže, kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej prerušenie malo čiastočne sťažiť situáciu partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácií boli zastrelení 4 študenti na univerzite vo Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentami neutíšia. Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil, že americké jednotky preniknú len 40 km do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme partizáni čoskoro využili a okamžite sa bez boja stiahli za toto 40 km pásmo, kde boli v bezpečí. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 amerických vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Južnom Vietname pri rôznych často i bombových útokoch 450 civilistov.

Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie amerických vojsk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým Američanom vo vojne. Na počiatku roku 1970 dokonca jedna čata pechoty 1. Aeromobilnej divízie odmietla vykonávať rozkazy svojho nového mladého veliteľa, zahodila zbrane a zostala v džungli celý mesiac, dokým mladého poručíka neodvolali a nedovolili sa vojakom vrátiť k pristávacej ploche inou cestou, než tou ktorou prišli. (Pre pochopenie – vojaci pre návrat z prieskumných misií nezvykli používať tú istú cestu, po ktorej prišli, pretože im hrozilo nebezpečenstvo, že ich na nej bude čakať nepriateľská pasca, alebo míny. Nový veliteľ pravdepodobne o podobných zaužívaných postupoch vôbec nevedel. V neskoršom období sa podobné incidenty opakovali.) Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, ale ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s am. jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií.

Pokračovali tiež odvetné nálety na Laos, Kambodžu a Severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na Južný Vietnam naďalej pokračovať.

[úprava] 1971

V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni americkí pešiaci, asistovali iba letci a posádky vrtuľníkov, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát.

V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972.

[úprava] 1972

30. marca 1972 zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov, na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategicy dôležité mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1, hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov. Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli vedené po prvý krát naozaj efektívne a bez obmedzení. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN. Tak sa postupne komunistická ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov.

Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli 8. júna 1972 pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené napalmové bomby na civilné obyvateľstvo v osade Trang Bang. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny.

[úprava] 1973 – 1974

Sila náletov prinútila komunistov po prvý krát si seriózne sadnúť k rokovaciemu stolu. Parížske rokovania ale boli zradou Južného Vietnamu, pripomínajúcu Mníchovskú dohodu, ktorá spečatila existenciu predvojnového Československa. Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, Vietkongom a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1973 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zbytok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní.

Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať. Komunisti ju ignorovali aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Thieu to však musel akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe (začiatok roka 1972) prepukla v USA aféra Watergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Od začiatku prímeria do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN.

[úprava] 1975

Komunisti, celkom istí, že USA, už nebudú zasahovať do bojov, začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie Juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali z USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina. Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti.

Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom, a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca 1975. Zbytok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos a po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov, už 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60 km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. Začali sa boje o Saigon.

Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Pristávacie zóny sa nachádzali na základni Tan Son Nhut a v areáli amerického veľvyslanectva v Saigone. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Do oblasti pristávacích zón sa tlačili obrovské davy vietnamských civilistov a vojakov. Pri odlete posledných vrtuľníkov sa museli americkí Námorní pešiaci pred rozhnevanými zástupmi brániť slzotvorným plynom a pažbami zbraní. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané aj posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich ešte nemal 21 rokov. Americké a vietnamské vrtuľníky privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce vrtulníky UH-1 (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. (USA stratili v priebehu rokov 1962 – 1973 v juhovýchodnej Ázií neuveriteľných 4860 vrtuľníkov, z toho 2588 v boji).

Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu. Nasledujúci deň, 1. mája 1975, sa vyše desať rokov trvajúce boje skončili.

2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.

[úprava] Straty na životoch

Použitie napalmu

Vojna sa viedla sčasti veľmi neľudskými, ukrutnými a životné prostredie poškodzujúcimi prostriedkami. Napríklad USA použili na odlisťovanie džungle obsadenej partizánmi herbicíd agent orange, veľmi silný jed, ktorý spôsobuje rakovinu a poškodzuje dedičný materiál (o jeho neblahých účinkoch na ľudský organizmus sa v tej dobe nevedelo). Aj po desaťročiach sa preto vo Vietname rodia znetvorené deti a aj americkí vojaci, ktorí sa s Agent orange dostali do kontaktu, splodili poškodené deti. Používala sa tiež kyselina dimethylarsinová (Agent blue) na ničenie úrod ryže, v oblastiach obsadených partizánmi.

V juhovýchodnej Ázií vychŕlili intervenčné vojská 14 miliónov ton bômb a inej munície, to sa rovná 700 atómovým bombám Little boy, ktorá dopadla na Hirošimu. Niektoré štatistiky ukazujú, že počas vojny zahynulo 16% obyvateľov Vietnamu, 57% zostalo bez strechy nad hlavou a vyše milióna detí sa stalo sirotami. Tieto čísla jasne svedčia o neuveriteľnej skaze, ktorá postihla Vietnam, Laos a Kambodžu. Sú dôkazom neuveriteľného utrpenia miliónov ľudí, ktorí doteraz žijú pod jarmom diktatúry, potlačujúcej ľudské práva.

Použitie herbicídu agent orange

Jednou z otázok zostáva, čo viedlo komunistický Sever k zotrvaniu vo vojne, ktorá prvých takmer 10 rokov neprinášala žiadne výsledky, okrem výrazného poklesu mužskej populácie v krajine. Je zrejmé, že vôľa zjednotiť krajinu bola dosť silná. Jej sila na juhu však počas prvých desiatich rokov bojov vyprchala. Pod plášťom komunistickej mašinérie sa skrýval krutý režim pohŕdajúci ľudskými, kultúrnymi aj materiálnymi hodnotami; ktorý vojnu ukončil víťazne len za cenu obrovských strát na životoch. Nemožno však odopierať fakt, že vôľa vietnamského ľudu sa stala jedinou známou silou, ktorá kedy bola schopná poraziť Spojené štáty.

Spojené štáty sa pustili do vojny s krásnym ideálom oslobodiť utlačovaných. Ich snaha však čoskoro degradovala na smäd po krvi. Vojnu v juhovýchodnej Ázií využívali ako gigantickú strelnicu, na ktorej mohli testovať nové taktiky a zbrane. Do Vietnamu poslali veľkú, výborne vyzbrojenú, vycvičenú a motivovanú armádu, no nedovolili jej poraziť nepriateľa. Sami si vytvorili obmedzenia, ktoré bránili využitiu víťazstiev ktoré by viedli ku konečnej porážke severného Vietnamu. Pacifistické hnutie v Amerike ako aj po celom svete zmobilizovalo svoje sily a nútilo vládu konať iracionálne. Akékoľvek ofenzívy mimo južného Vietnamu vyvolávali obrovské protesty verejnosti, tie mohli a často aj prerastali do občianskych nepokojov. Tak vlastne zväzovali Amerike ruky. Nakoniec vojna vyústila k stiahnutiu vojsk, ktoré boli vo Vietname zbytočné, ak nemohli víťaziť, ale iba odďaľovať pád Saigonu.

Vojna mala za následok aj zmenu konskripčného systému v Spojených štátoch, ktorým sa doplňovali americké ozbrojené, najprv na žrebovací systém a nakoniec na dobrovoľnú profesionálnu armádu. Ukázalo sa že odvodu do armády sa v priebehu vojny vyhlo pol milióna mužov, medzi nimi aj budúci prezident Bill Clinton. (George Walker Bush sa jej vyhol nepriamo – tým, že vstúpil do jednotiek Národnej gardy).

Spojené štáty z juhovietnamskej vlády nikdy nespravili skutočných vodcov krajiny. Samotní obyvatelia ju nenávideli skoro tak, ako Vietkong. Všetkých 150 miliárd dolárov, ktoré dostala krajina ako pomoc, boli prakticky k ničomu.

Podľa vietnamských údajov padlo počas 15 rokov bojov v juhovýchodnej Ázií 1,1 milióna vojakov VĽA a ďalších 600 000 bolo ranených. Južný Vietnam stratil 223 000 vojakov. Zahynuli 2 milióny civilistov, z toho 100 000 na území Vietnamskej Demokratickej republiky (Severný Vietnam). Vo Vietname sa doteraz narodilo viac než 50 000 detí ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange. Spojené štáty odhadujú straty nepriateľa medzi 1,5 až 2,5 miliónov padlých. V tom sú však zarátaní aj padlí príslušníci Vietkongu, ktorí vlastne boli obyvateľmi južného Vietnamu.

Ostatné krajiny: Sovietsky zväz priznal stratu 13 poradcov, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland stratili spolu 5200 vojakov. Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (asi 8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. V porovnaní s druhou svetovou vojnou vzrástol počet ranených ktorý prežili o 300%. Približne 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie vrtuľníkov, lietadiel, či pri dopravných nehodách. Zhruba 20% amerických strát (čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou.

Vietnam Veterans Memorial, Washington

Amerika vstúpila do vojny s heslom boja za slobodu južného Vietnamu, z vojny, v ktorej jej armáda neprehrala žiadnu väčšiu bitku, sa vrátila ako porazená vďaka prehrám na domácej fronte. Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. Asi 60 000 veteránov do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov). Pričom 61% padlých bolo mladších ako 21 rokov. 82% amerických veteránov, ktorí sa účastnili ťažkých bojov, si myslí, že vojnu prehrali iba kvôli nedostatku politickej vôle vedúcich predstaviteľov krajiny. S tým súhlasia aj takmer 3/4 verejnosti.

Na mladých ľudí negatívne vplývala brutalita vojny, po príchode domov sa ale stretli s tým, čo dovtedy nezažili žiadny iní americkí vojaci a veteráni. Ich vlastný národ ich považoval za drogujúcich psychopatov a vrahov detí, ktorí prehrali vojnu. Krutá vojna, ktorú si priniesli vo svojich srdciach domov, nemala konca, vláda veteránov dlhých 10 rokov nijako nepodporovala. Za ich osud nesie zodpovednosť aj tlač a televízia, ktoré ich dlhú dobu zobrazovali len v tom najhoršom svetle. Až v roku 1984 bola vo Washingtone postavená „Stena“ - pamätník, na ktorom sú zapísané mená všetkých padlých a nezvestných amerických vojakov, ktorí bojovali vo Vietname.

Vietnamská socialistická republika necelé 2 roky po ukončení vojny napadla susednú Kambodžu. O ďalšie 2 roky skoro vyprovokovala jadrovú vojnu medzi krajinami Varšavskej zmluvy a Komunistickou Čínou. Z Vietnamu dodnes utiekli za lepším životom skoro 2 milióny ľudí. Krajina sa z vojen spamätáva doteraz.