Pyrrhos
Z Wikipédie
Pyrrhos Epirský alebo po latinsky Pyrrhus (* asi 319/18 pred Kr. – † 272 pred Kr., Argos) bol hegemón epirského spolku, kráľ Molossov a Macedónie.
Obsah |
[úprava] Účasť na vojnách diadochov
Detstvo strávil na dvore ilýrskeho kráľa Glaukia, ktorý mu poskytol azyl a adoptoval ho. Ako dvanásťročného ho adoptívny otec priviedol späť do Epiru a dosadil za kráľa Molossov (najvýznačnejší kmeň v Epire). Onedlho však proti nemu povstala v Epire opozícia pod vedením jeho spolukráľa Neoptoléma a vyhnala ho v roku 302 pred Kr. z krajiny. Pyrrhos sa potom pripojil k Demetriovi I. Poliorketovi a jeho otcovi, macedónskemu kráľovi, Antigonovi I. a zúčastnil sa na ich strane v roku 301 pred Kr. bitky pri Ipse v Malej Ázii proti ostatným diadochom (Alexandrovi nástupcovia). Pretože v tejto bitke zvíťazila druhá strana - Antigonos prišiel o život - musel ísť Pyrrhos ako rukojemník na dvor egyptského kráľa Ptolemaia I., ktorý však zachádzal so svojím rukojemníkom veľmi zdvorilo. Pod dojmom Pyrrhových schopností ho oženil so svojou dcérou, egyptskou princeznou Bereniké. V roku 296 pred Kr. Pyrrhovi dovolili vrátiť sa do svojej vlasti.
Pyrrhos sa všeobecne považuje za vysoko talentovaného generála a stratéga. Pokúsil sa zabezpečiť svojej ríši veľmocenské postavenie v sústave helenistických štátov (uskutočnil vojenské reformy podľa macedónskeho vzoru). Rovnako ako založil Alexander Veľký na východe svetovládnu ríšu, chcel dosiahnuť to isté na západe. V roku 287 pred Kr. ho vyhlásili za kráľa Macedónie, ale musel sa o ňu deliť s Lysimachom, ktorý už o tri roky neskôr anektoval aj západnú časť Pyrrhovho územia, kým Pyrrhos musel potláčať vzburu svojich vojakov, takže mu nakoniec zostali len niektoré západné kraje pri hraniciach s Macedóniou.
[úprava] Talianska kampaň
V roku 281 pred Kr. vyhovel žiadosti o pomoc gréckeho mesta Tarent. Jeho cieľom bolo dobyť Macedóniu, nemal však dosť peňazí, aby mohol zaplatiť žoldnierov. Plánoval teda, že pomôže Tarentu a potom sa presunie na Sicíliu a napadne Kartágo – po víťazstve a dobytí južnej Itálie mal mať dosť peňazí na postavenie dosť silnej armády, aby pomocou nej dobyl Macedóniu.
Dokonca sa spojil so svojim súperom o macedónsku korunu, ktorý mu poskytol vojsko. Na čele 20 000 pešiakov, 3 000 tesálskych jazdcov, 2000 lukostrelcov, 500 katapultov a 20 vojnových slonov sa vylodil v Itálii. V ustretí mu vyrazila rímska armáda s 30 000 mužmi pod vedením konzula Publia Laevinia. Stretla sa s ním blízko lukánskeho mesta Herakleia, kde ale bola porazená. Straty sa pohybovali medzi 7000 až 15 000 na rímskej a 4000 až 13 000 na gréckej strane.
Po bitke dorazili Pyrrhove posily z južnej Itálie. Pyrrhos smeroval teraz so svojou armádou do Etrurie. Dobyl niektoré malé mestá v Kampánii a jeho vojaci potom vyplienili Latium. Jeho postup sa zastavil v Anagni, dva dni od Ríma, keď narazil na inú rímsku armádu pod vedením Tiberia Coruncania. Pyrrhos sa obával, že nemá dosť mužov na boj a preto ustúpil bez toho, aby ho Rimania prenasledovali.
V nasledujúcom roku bol boj obnovený a pri Auscula došlo k bitke medzi Publiom Dentiom so 40 000 mužmi a Pyrrhom s 25 000 mužmi. Rimania stratili v tejto pre Pyrrha opäť víťaznej bitke asi 6000 mužov, Gréci asi 3500. Po porážke sa ukázala stabilita rímskej moci, pretože povstanie italských kmeňov proti Rimanom, na ktoré sa Pyrrhos spoliehal, sa neuskutočnilo. Pyrrhos navyše utrpel ďalšie ťažké straty (odtiaľ slávny výraz „Pyrrhovo víťazstvo“), následkom ktorých odišiel z Itálie na Sicíliu.
[úprava] Sicílske ťaženie, Beneventum a návrat do Grécka
Aj na Sicílii, kam ho povolali na pomoc Syrakúzy proti Kartágu, sa mu podarilo dosiahnuť niekoľko úspechov (dokonca mu udelili titul kráľ Sicílie), avšak kvôli svojej veľmi autoritatívnej vláde bol italskými a sicílskymi Grékmi stále viac neobľúbený, pretože zle niesli jeho návyky, ktoré získal počas svojho pobytu na východe ako aj vysokú daňovú záťaž, ktorú na nich uvalil, aby bol schopný zaplatiť svojich žoldnierov. Zo Sicílie sa vrátil späť do Itálie. V roku 275 pred Kr. Tu však utrpel zo strany Rimanov rozhodujúcu porážku v bitke pri Beneventa. Pyrrhovo vojsko, ktoré bolo oslabené ťažením na Sicíliu, nezvíťazilo a v dôsledku materiálneho vyčerpania bol donútený ustúpiť. Iba s 8000 pešiakmi a 500 jazdcami sa vrátil na jeseň 275 pred Kr. späť do Epiru. Aj napriek veľkým úspechom nedosiahol svoj cieľ, dobytie kráľovstva na západe. V nasledujúcich troch rokoch dobyli rímske vojská Tarentum a ostatné mesta Veľkého Grécka (Magna Graecia).
Po návrate do Epiru sa Pyrrhos znovu zapojil do zápasu o macedónske kráľovstvo a na začiatku roku 274 pred Kr. porazil svojho nepriateľa Antigona II. Gonata (vnuk Antigona I.), pričom časť jeho vojska prešla k Pyrrhovi. Keď obsadil ďalšie časti Macedónie, pokračoval vo vojne na Peloponéze. Porazil Sparťanov v otvorenom poli, nedokázal však Spartu udržať. Potom tiahol do Argu na pomoc svojmu spojencovi. Pri jednom pouličnom boji však zomrel, keď na neho zo strechy jedného domu spadla škridlica, ktorá mu rozbila lebku.
[úprava] Zhrnutie
Pyrrhos je pokladaný za najvýznamnejšieho vojvodcu helénistického obdobia. Vďaka svojim veľkolepým úspechom urobil značný dojem na svojich súčasníkov a v staroveku ho porovnávali s Alexandrom a Hannibalom. Stroskotal, pretože si stanovoval príliš ďalekosiahle plány a svoje podniky nepripravoval zvlášť starostlivo. Epiros bol príliš malý pre ambiciózne ciele tohto kráľa a tento chýbajúci mocenský prostriedok nemohol byť vynahradený ani osobnými nepochybne skvelými schopnosťami vládcu. Navyše nemal trpezlivosť zaistiť dosiahnuté výboje a namiesto toho sa neustále hnal do nových dobrodružstiev. Na konci prišli všetky výboje navnivoč a len upevnenie Epiru, ktorý sám považoval za vedľajší, sa ukázalo, že má trvalejší charakter.
Celkovo úspešná obrana Ríma vo vojne s Pyrrhom mala v tom čase veľký ohlas v celom gréckom svete, ktorý tak bol upozornený na rodiacu sa novú mocnosť menom Rím. Pyrrhos nebol rímskymi historikmi očierňovaný, tak ako väčšina iných súperov Ríma.
