Slovenské národné povstanie
Z Wikipédie
| Slovenské národné povstanie | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
 Pomník SNP v Banskej Bystrici |
|||||||
|
|||||||
| Protivníci | |||||||
 Československo |
 Nacistické Nemecko |
||||||
| Velitelia | |||||||
| Ján Golian, Rudolf Viest | Hermann Höffle | ||||||
| Sila | |||||||
| 47 000 neskôr 60 000 vojakov pravidelnej armády a 18 000 partizánov | 48 000 až 50 000 vojakov | ||||||
| Straty | |||||||
| 1720 padlých, 3600 ranených, asi 10 000 zajatých vojakov, do 12 000 padlých a zavraždených v dôsledku partizánskej vojny | 4200 padlých, 5000 ranených, 300 zajatých | ||||||
| Zoznam bitiek II. svetovej vojny | |||||||
| Slovenské národné povstanie |
|---|
| Bitka v Strečnianskej tiesňave – boje o Telgárt – boje o Ostrô – boje o Baťovany – bitka o Žiar nad Hronom |
Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu na konci 2. svetovej vojny. Povstanie bolo útokom proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Obsah |
[úprava] Cesta k vojne
Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku [1] medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom však jasne naznačovala, že táto suverenita je iba hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.
Druhou časťou podielu na nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek pri útoku na Poľsko a neskôr bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti „židoboľševickému“ ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Prvé intenzívnejšie boje s Červenou armádou prebehli pri osade Lipovec. Neskôr sa podieľala na nemeckom postupe južnou Ukrajinou. Vyše pol roka potom držala obranné postavenia pri Azovskom mori, Taganrogu a rieke Mius. V júni 1942 jednotka, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov na Done. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Odtiaľ postupovala do novembra 1942 na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho protiútoku však bola postupne sťahovaná a skončila na Kryme. V tej dobe však bola morálka slovenských vojakov celkom iná ako na začiatku vojny, mnohí už neboli ochotní bojovať proti Sovietskemu zväzu a chápali, že stoja na nesprávnej strane. 30. októbra 1943 prebehlo pri Melitopole k Červenej armáde 2000 slovenských vojakov. Tí neskôr tvorili základ 2. československej paradesantnej brigády. Rýchlu divíziu už viac nemecké velenie nenasadzovalo na fronte a marci 1945 ju zajali Sovietske jednotky na maďarskom území.
Podobne sa správali aj vojaci Zaisťovacej divízie, ktorá bola nasadená na Ukrajine proti partizánom, s ktorými však veľká časť mužstva čoskoro začala sympatizovať a dokonca spolupracovať. Časť jednotky neskôr obvinili z bratrenia sa s obyvateľstvom, nedostatku bojového ducha, dezercií a nepriateľských vzťahov k 102. pluku tejto jednotky, ktorého veliteľ jednal s partizánmi obzvlášť tvrdo. Zaisťovaciu divíziu Nemci nakoniec odzbrojili a poslali do Talianska, kde až do konca vojny stavala opevnenia. Príslušníkom 101. pluku Zaisťovacej divízie bol aj známy kapitán Ján Nálepka, ktorý v máji roku 1943 prešiel k sovietskym partizánom.
Demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že fašistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu a partizánom. Videli, že vojna do ktorej ich slovenská ľudácka vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.
[úprava] Predohra a prípravy na povstanie
Boje na východnom fronte v lete 1943 a následný postup Červenej armády na západ boli neklamným znakom toho že Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Jedni na to pozerali so strachom, pretože nevedili čo môžu očakávať od postupujúcich červenoarmejcov, ktorých štátna propaganda zobrazovala ako boľševické bandy vrahov a lúpežníkov, ktorí nebudú váhať znásilniť každú ženu, čo stretnú. Druhí však sovietskych vojakov túžobne očakávali ako osloboditeľov. Napriek tomu, že situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola nijak dramatická, zlepšovala sa životná úroveň, nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla, zostalo ešte veľa občanov oddaných Česko-Slovensku, bolo tu veľa antifašistov, demokratov i komunistov. Boli tu i tajné organizácie podporované exilovou vládou v Londýne. Slovenskú katolícku vládu neprehltlo ani mnoho protestantov, podstatná časť inteligencie a väčšina z tých ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, Schutzzona či okupácia časti krajiny Maďarskom. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku a nezvratné zvrhnutie ľudáckej vlády v Bratislave.
[úprava] Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania
Partizánske oddiely vnikali na Slovensku už roku 1942. Tieto prvé skupiny si hovorili Bojové Jánošíkovské družiny, v roku 1944 už väčšina z nich de facto neexistovala, alebo iba sústredila zbrane a výstroj v horách, či vydávanie agitačných letákov.
V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti fašizmu. Od roku 1943 sa vyprofilovali tri partizánske jednotky: Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Ľ. Kukorelliho na východe.
Časť odporcov vtedajšieho režimu bola reprezentovaná komunistickou stranou. Títo sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Komunisti sa najväčšou mierou podieľali na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po porážke povstania.
Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine v Sovietskom zväze. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučíka P. Velička.Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Príchodom sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, ale čoskoro začal nadobúdať adekvátnu vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil HŠPH v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastich. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. Slovenská armáda preto proti stúpajúcej aktivite partizánov dostala rozkaz 9. augusta 1944 zakročiť. Ten bol vyplnený 10. augusta 1944, kedy sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia mala negatívny výsledok. Partizáni boli včas upozornení, aby sa z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi bolo priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O ďeň neskôr ľudácka vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalším akciam partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu boli už rozložené. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom.
12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa - Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch; 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane.
17. augusta 1944 A. S. Jegorov a A. P. Ržeckij osobne zabezpečili prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukoveckej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukoveckej doliny odviezli asi 9 ton potravín.
Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.
[úprava] Konšpiračná činnosť povstalcov
V roku 1943 Eduard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval základy odboja. V decembri 1943 sa odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a Slovenská armáda sformovali do ilegálnej Slovenskej národnej rady a prijali Vianočnú dohodu. Rada bola zodpovedná za predbežnú prípravu povstania.
V marci 1944, podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpiranti nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. V tej dobe už približne 3200 slovenských vojakov dezertovalo a vstúpilo do partizánskych skupín alebo sovietskej Červenej armády. V apríli 1944 uniklo niekoľko slovenských Židov z koncentračného táboru v Osvienčime a svedčilo o zverstvách v „Nemeckých táboroch smrti“. V krajine sa stupňoval odpor k Nemcom a druhotne i k Tisovej vláde, tá však stále nachádzala veľa priaznivcov medzi obyčajným ľudom a najmä katolíkmi.
V júli jednotky Červenej armády v Sovietskom zväze a Poľsku začali postupovať smerom na Slovensko. V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno vzdialené iba 40 kilometrov od severo-východnej hranice Slovenska.
20. júla 1944 sa Žarnovickej doline neďaleko Čremošného, v poľovníckej chate bratov Ursínyovcov, konala porada ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia. Bola posúdená politická situácia a stav vojenských príprav povstania, riešila sa aj otázka spolupráce armády a partizánov. Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, čo predstavitelia KSS odmietli.
Dve silne ozbrojené divízie Slovenskej armády spoločne so Slovenskými vzdušnými silami sa presunuli do Prešova, aby uskutočnili jeden z plánovaných krokov na začatie povstania.
20. augusta 1944 britské a americké lietadlá 15. vzdušnej armády zo základne v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Bombardovanie bolo uskutočnené i napriek tomu, že Ján Golian zaslal depešu do Londýna, v ktorej žiadal, aby Dubová a Podbrezová neboli bombardované.
Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“. Táto činnosť naďalej zlyhávala, pretože prakticky o všetkých protipartizánskych akciách pred vypuknutím povstania boli partizáni vopred informovaní.
[úprava] Plánované kroky
- Dve divízie, ktoré sa začali na východné Slovensko presúvať v máji 1944, mali začať povstanie obsadením Duklianskeho priesmyku (spájajúceho Poľsko a severovýchodné Slovensko cez Karpaty) v koordinácii s prichádzajúcou Červenou armádou (1. Ukrajinský front pod velením maršala Ivana Koneva) alebo
- Reagovať podľa príkazov povstaleckého ppkl. Jána Goliana okamžitou konfrontáciou s akoukoľvek inváziou nemeckých síl a udržaním karpatských priesmykov až do príchodu Červenej armády. Tento plán počítal s obranou strategického trojuholníka Banská Bystrica - Brezno - Zvolen na strednom Slovensku do príchodu sovietskych vojsk.
Pplk. J. Golian, plk. V. Talský, mjr. J. Nosko a J. Ševčík sa 24. augusta 1944 zišli na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a na základe Talského správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave prišli k záveru, že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu a na juhu štátne hranice. Ján Golian predpokladal, že okupácia sa začne z 26. augusta na 27. august alebo v noci na 28. august, čo bolo pravdepodobnejšie, protože Nemci mali tendenciu začínať svoje akcie v nedeľu. Preto jednotky armády určené pre obranu taktického trojuholníka zaujali na základe tajných inštrukcií Goliana obranné priestory a boli vybavené ostrým strelivom. K večeru začali budovať opevnenie. Neobsadený zostal iba smer Žiar nad Hronom, pretože jednotku, ktorá bola na tento smer určená, držal na Pohroní gen. Jozef Turanec v akcii proti partizánom. K zásahu nemeckých jednotiek nedošlo, preto boli jednotky stiahnuté do kasární. Vojenské ústredie síce sprvu váhalo, no neskôr došlo k rozhodnutiu, že Nemcom sa bude potrebné postaviť pri akomkoľvek náznaku prekročenia západných hraníc krajiny.
27. augusta 1944 v Martine skupina komunistických partizánov 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika v spolupráci s železničiarmi a antifašistami z vojenskej posádky pri pokuse o odzbrojenie zabila v Martinských kasárňach väčšinu členov nemeckej vojenskej misie plukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska. Nie je jasné, či medzi zabitými boli aj ženy a deti. V mnohých obciach partizáni vyhlásili obnovenie ČSR, 27. augusta dokonca partizáni obsadili Ružomberok. Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Ich jednotky hneď nasledujúci deň začali okupáciu Slovenska, aby potlačili vzburu. A pomohli fašistickému režimu v boji proti partizánom.
29. augusta 1944 o 19:00 slovenský minister obrany generál Ferdinand Čatloš vyhlásil v štátnom rozhlase, že Nemecko začalo okupáciu Slovenska. O 20:00 poslal Golian všetkým jednotkám kódovaný pokyn na začatie povstania. Dohodnuté heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“. Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Začalo Slovenské národné povstanie. Čatlošov prejav však u väčšiny veliteľov posádok na západnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré využili Nemci ktorý ich rýchlo odzborjili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri jednaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť.
30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu zhromaždil všetky slovenské letecké sily na východe a zanechajúc dve armádne divízie v chaose, smeroval na predom pripravenú pristávaciu plochu v Poľsku, aby sa pripojil k maršalovi Konevovi a k Červenej armáde. Svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou. Dve opustené divízie sa bez velenia podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Iba asi štvrtina tohto vojska sa vyhla internovaniu a zasiahla na frontoch SNP, či ako partizáni ďalej bojovali proti nemeckým vojskám na východnom Slovensku.
Dôsledkom nemeckej intervencie bolo, že povstanie vypuklo predčasne a už dopredu stratilo klúčovú zložku pripravovaných plánov bez dvoch najlepšie vyzbrojených armádnych divízií, ktoré by dokázali odolávať Nemcom. 1. ukrajinský front v tej dobe už síce prekročil Vislu a nachádzal sa v predhorí Karpát, ale až 30 či 40 km od postavenia východoslovenských divízii. Pričom medzi nimi a Červenou armádou sa nachádzali dve pásma nemeckej obrany, z ktorých jedno už bolo plne obsadené.
[úprava] Jednotky
[úprava] 1. česko-slovenská armáda na Slovensku
Hlavnou zložkou ozbrojených síl povstania bola 1. česko-slovenská armáda na Slovensku. Konštituovala sa v prvých dňoch SNP z jednotiek Slovenskej armády, oficiálne bola pomenovaná 31. augusta 1944. Počty jej bojovníkov sa postupne menili. Na začiatku bolo približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 47 000, neskôr 60 000 vojakov a 18 000 partizánov z viac než 30 krajín. V prvých dňoch povstania, mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. Bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankami (LT-35, LT-38, LT-40 a Pz IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder III), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami. Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo nekompenzovali ani letecké dodávky vojenského výzbroja (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (bazooky). V neskoršom období, po strate množstva výzbroje pri ústupoch chýbal aj najzákladnejší vojenský materiál ako pušky, samopaly a strelivo do všetkých druhov zbraní. To spôsobovalo, že armáda síce mala dostatok mužov, ale nemala ich čím vyzbrojiť. To malo za následok, že v posledných fázach bojov nemala na zastavenie nemeckého tlaku dostatok záloh.
1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali otvorené. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých jednotiek, napriek tomu že sa všeobecne očakávalo, že vyzdrží vzdorovať nepriateľovi maximálne 14 dní. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944 fašistami vydal generál R. Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 operačný rozkaz, v ktorom nariadil prechod armády na partizánsky spôsob boja. Rozkaz bol vydaný v čase, keď velenie armády už nemalo v podstate spojenie s frontovými jednotkami. 28. októbra 1944 1. česko-slovenská armáda na Slovensku ako organizovaný vojenský celok zanikla. Časť jej príslušníkov prešla na partizánsky spôsob boja a začiatkom roku 1945 sa postupne stala súčasťou 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR.
[úprava] Povstalecké letectvo
Veliteľom povstaleckého letectva bol mjr. generálneho štábu J.Tóth, náčelníkom štábu npor. L. Hron. Materiálne a personálne zdroje pre výstavbu letectva sa zúžili odletom skupiny vzdušných zbraní východoslovenskej armády pozostávajúcej zo 42 lietadiel, do ZSSR 31. augusta 1944. Tiež stratou väčšiny moderných stíhacích lietadiel bývalých stíhacích letiek 11. a 13. leteckého pluku v Piešťanoch v nepremyslenej akcii proti americkému bombardovaciemu zväzu v júli 1944. Ďalšou stratou bolo obsadenie letiska v Piešťanoch nemeckými okupačnými silami, kde zanechala slovenská povstalecká posádka 10 nepoškodených strmhlavých bombardérov Ju-87 Stuka a niekoľko starších strojov Avia B-534. Nemalou stratou bolo aj obsadenie letísk v Spišskej Novej Vsi, Poprade, Vajnoroch a Trenčíne.
Do bojov od začiatku zasiahlo povstalecké letectvo z letiska Tri Duby (dnes Sliač) odkiaľ operovala 1. Kombinovaná letka (letisko Mokraď bolo použité naposledy 2. septembra). Jednotka mala k dispozícii 4 dvojplošné stíhacie Avie B-534, niekoľko pozorovacích / ľahkých bombardovacích Letov Š-328, dve stíhačky Messerschmitt Bf 109G-6 a niekoľko ďalších typov. 1. Kombinovaná letka väčšinou slúžila na podporu pozemným jednotkám, jej piloti sa však s úspechom zúčastnili aj niekoľkých leteckých súbojov. Povstaleckému letectvu chýbali akékoľvek bombardovacie lietadlá, a preto boli jeho možnosti leteckej podpory bojujúcich jendotiek podstatne oklieštené.
17. septembra 1944 začal z povstaleckého územia operovať 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk pod velením škpt. Františka Fajtla vystrojený v Sovietskom zväze. Pluk bol vyzbrojený lietadlami Lavočkin La-5FN. Svoju základňu mal na Troch Duboch a na provizórnom letisku Zolná. Letectvo operovalo z povstaleckého územia do 25. októbra 1944.
Povstalecké letectvo si vďaka 1. česko-slovenskému samostatnému stíhaciemu pluku dokázalo udržať kontrolu nad vlastným vzdušným priestorom. Umožnilo to najmä bombardovanie nemeckej operačnej základne na letisku Nový Dvor pri Malackách anglo-americkým letectvom ale aj útok povstaleckých lietadiel La-5FN na letisko v Piešťanoch, kde boli zničené mnohé nemecké Ju-87, ktoré predstavovali pre povstalcov nemalú hrozbu.
Letci uskutočnili celkovo 923 bojových letov, poskytovali účinnú vzdušnú podporu pozemným vojskám a vo vzdušných súbojoch a na zemi zničili 40 nepriateľských lietadiel a množstvo iného vojenského materiálu. Bojovú činnosť pravidelne sťažovalo nepriaznivé počasie a nedostatočný protiletecký výzvedný a sledovací systém, ktorý pri absencii rádiolokátorov tvorili iba stanovištia leteckej hlásnej služby. Niektoré pôvodné letecké jednotky, ktoré nemali alebo prišli o svoju výzbroj boli nasadené ako pešie a zaradili sa medzi najlepšie útvary povstaleckej armády.
[úprava] Nemecké vojská
Teritoriálne i z hľadiska kompetencie boli rozdelené na 2 samostatné časti:
- Územie východne od od západne hraníc vtedajších okresov Poprad, Spišská Nová Ves a Gelnica bolo v auguste 1944 vyhlásené za operačné pásmo pozemnej armády východného frontu.
- Územie západne od tejto čiary bolo vyhlásené za operačnú oblasť nemeckého generála pri Ministerstve národnej obrany klérofašistického slovenského štátu.
Obsadzovanie Slovenska nemeckými okupačnými jednotkami sa začalo 29. augusta 1944 pod velením SS-obergruppenführera a generála waffen SS G. Bergera. Ako prvé boli do bojov nasadené bojové skupiny Ohlen a skupina plk. von Juncka. Prvá začala postupovať južne od Žiliny. Predsunuté jednotky plk. von Juncka nastupovali od Ostravy na Čadcu s úlohou chrániť železničné trate a obsadiť Žilinu a Martin. Súčasne prebiehali aj prípravy na pacifikáciu operačného pásma. Túto úlohu zverili skupine armád Severná Ukrajina, ktorá ju preniesla na armádnu skupinu Henrici. Vyčlenený úderný pluk mal preniknúť od Nowego Sacza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. Z neho bola 2. septembra 1944 v Poprade vyčlenená bojová skupina Schäfer s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. Pre Nemcov bola v tomto období najdôležitejšia práve železničná trať vedúca severom slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu.
Generál-plukovník Gotthard Heinrici utvoril 30. augusta 1944 zväz predsunutých oddielov o sile asi 1 200 až 1 300 mužov pod velením plk. Mathiasa s úlohou obsadiť Dukliansky priesmyk, preniknúť k Bardejovu a odzbrojiť 1. prešiu divíziu slovenskej armády. Zároveň z Košíc nastúpila proti Veliteľstvu východoslovenskej armády v Prešove skupina gen. von Rintelena o sile asi 5 000 mužov. Od Užhorodu bola proti 2. pešej divízii východoslovenskej armády nasadená skupina veliteľa tylového priestoru 531 gen. Bauera. K nemeckým okupačným jednotkám pribudla 1. septembra 1944 skupina Schill, 4. septembra 1944 prekročila hranice na severnej Orave bojová skupina Volkmann a postupovala smerom na Trstenú. 5. septembra 1944 bola utvorená 178. divízia Wehrmachtu Tatra spojením bojovej skupiny plk. von Ohlena, plk. von Juncka a 2 práporov Domobrany, ktoré došli 3. septembra 1944 k Žiline. Pomalý postup nacistických vojsk si vyžiadal nasadenie ďalších síl a prostriedkov. Do Malaciek bola 16. Septembra 1944 presunutá 708. Volksgranadier division a začala obsadzovať Považie medzi Trenčínom a Žilinou. 20. Septembra 1944 bola do Trnavy presunutá 271. divízia granátnikov, ktorá obsadila celé Ponitrie. Začiatkom septembra 1944 mali nemecké pozemné sily oporu i v letectve operujúcom zo základní v Piešťanoch, Malackách, Krakove a Budapešti. Novému veliteľovi generálovi Höfflemu sa 8. Októbra 1944 podarilo pre nasadenie na Slovensko získať i 14. SS divíziu granátnikov a 18. divíziu tankových granátnikov. Súčasne bola skupina Schäfer redislokovaná k svojej kmeňovej 18. divízii SS „Horst Wessel“, ktorá z vyčkávajúceho postavenia v Komárne prešla neskôr do generálneho útoku nemeckých okupačných vojsk proti povstalcom. Z Poľska prišla medzi 10. a 15. októbrom 1944 2. brigáda SS Dirlwanger. Mala 4 000 príslušníkov a operovala v priestore horného Považia a Turca. V 2. polovici októbra 1944 bola do boja proti povstalcom na úseku Čertovica nasadená bojová skupina Wittenmeyer. Proti obrannému úseku Vernár – Hrabušice – Stratená – Dobšiná sa od 18. až 19. októbra zhromažďovala bojová skupina armádnej skupiny Heinrici, na úseku Poprad posilnená obrneným vlakom. Okrem týchto skupín rôzne zabezpečovacie práce na Slovensku v októbri 1944 vykonávala ozbrojená organizácia Heimatschutz. Celkový počet nasadených nemeckých vojakov na Slovensku sa pohyboval okolo 48 000 – 50 000 vojakov. Ich počet bol menší ako počet vojakov 1. československej armády na Slovensku, ale v počte (hlavne tankov, delostrelectva, letectva), kvalite zbraní i skúsenostiach mali značnú prevahu. Spolu s vojenskými okupačnými jednotkami prišli na Slovensko aj príslušníci bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Scherheitspolizei (Sipo) a Sicherheitsdienst (SD). Z Čiech a Moravy sa presunul v období medzi 31. augustom a 1. septembrom 1944 na západné Slovensko 13. a 14. pohotovostný oddiel, neskôr základ skupiny H Sicherheitspolizei a Sicherheitsdienst. Vyšetrovaniami a mučiarňami nemeckej bezpečnostnej polície prešli tisícky antifašistov a rasovo prenasledovaných. Činnosť a výkonná moc nemeckej bezpečnostnej polície boli dôkazom, že suverenita bratislavskej vlády bola iba nástrojom zločineckej hitlerovskej vojnovej a policajnej mašinérie. Priebeh SNP, boje vojakov 1. československej armády na Slovensku a partizánov narušili predstavy nemeckých veliteľov okupačných jednotiek o krátkej trestnej akcii na Slovensku a donútili ich viesť tvrdé, viac ako 2 mesiace trvajúce frontové boje.
Po prechode SNP do hôr rozpútali nacisti krutú perzekúciu: tisícky účastníkov povstania sa ocitli v rukách okupantov, transporty odvážali vojakov a dôstojníkov do zajateckých táborov. Bezohľadne sa postupovalo najmä voči komunistom, ktorých verejné popravy boli pomstou aj výstrahou ostatným. Bežné boli masové vraždy. Desiatky slovenských obcí úplne alebo čiastočne vypálili ako odvetu za podporu partizánov.
[úprava] Začiatok Povstania
Povstanie začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním“). Už ráno 30. augusta obsadili povstalci v spolupráci s partizánmi Banskú Bystricu a založili generálny štáb. Začal vysielať Slobodný vysielač. Nemci začali operáciu Kartoffelernte a odzbrojili dve najdôležitejšie a najlepšie vybavené východoslovenské divízie. Situácia týchto dvoch kľúčových divízii bola po začiatku povstania vskutku pozoruhodná. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odhrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď Talský po dohode so slovenskými letcami odletel 31. augusta z Prešova k jednotkám 1. ukrajinského frontu. Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu, nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si zo sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorý predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch.
[úprava] Bojové operácie
Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana.
K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckom údolí na smere Považská Bystrica - Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy. Tam v spolupráci s partizánmi začali budovať nové obranné postavenia. Následne sa v Strečnianskej tiesňave rozpútali boje medzi povstaleckými jednotkami a nemeckými bojovými skupinami Ohlen a Junck, podporovanými tankami a letectvom. Boje trvali od posledných augustových dní do 4. septembra 1944, kedy boli povstalecké jednotky spolu s partizánmi nútené ustúpiť nemeckej presile. Povstalecké vojská v tomto období premárnili najlepšiu príležitosť zastaviť nepriateľa v ťažko priechodnom teréne. Mohol za to najmä nedostatočný výcvik mužstva a v tomto období na začiatku povstania i slabé skúsenosti povstelckých dôstojníkov. Postupujúce nemecké jednotky následne obsadili 5. septembra 1944 dôležitý železničný uzol Vrútky. Povstalci sa v súčinnosti s partizánmi, v nasleducjúcich dňoch, pokúsili niekoľkokrát bezúspešne vziať Vrútky protiútokmi späť. Obidve strany vtedy utrpeli ťažké straty. Pri protiútoku padol aj nemecký podplukovník, ktorý mal veliť útoku práporu. Našiel sa pri ňom aj písomný rozkaz, v ktorom sa hovorilo, že sa nemecké jednotky majú zmocniť Turčianskeho Sv. Martina 8. až 9. septembra. Postupujúce nemecké jednotky sa zastavili v dôsledku silnejúceho odporu povstalcov na fronte pred Martinom.
V noci z 30. na 31. augusta 1944 vpadol na Slovensko z južného Poľska nemecký úderný pluk 1. tankovej armády a prenikol do Kežmarku, kde sa dostal do boja s časťami levočskej a popradskej posádky i s partizánmi. Povstalecké jednotky boli nútené pod tlakom nepriateľa ustúpiť na úsek Hranovica - Telgárt poprípade smerom na Štrbu. 1. septembra 1944 obsadili fašistické vojská bez boja Poprad a Levoču, o štyri dni neskôr Spišskú Novú Ves. Úderný pluk 1. tankovej armády tesniac povstalecké jednotky dobyl 3. septembra Pusté Pole a Telgárt. 5. septembra povstalecké jednotky pod vedením J. Staneka podnikli protiútok a obsadili Telgárt. V priebehu niekoľkých hodín získali kontrolu nad horiacou obcou a pri tom zlikvidovali asi 500 fašistov. Tí pri ústupe z dediny zavraždili 21 civilov a 14 zajatých povstaleckých vojakov. Pri ústupe vyrabovali a potom zapálili. Úplne zhorelo 260 domov. Front sa v tomto úseku stabilizoval na úseku Chamrošský tunel - Čršaľa - kríž na Čuntavskej ceste. Protiútok pri Telgárte bol jednou z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP. Porážka, ktorú uštedrili nepriateľským vojskám, paralizovala Nemcov na tomto úseku natoľko, že tu sa front zastavil na celé dva týždne.
Bojová skupina Schäfer začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov. Už o tri dni bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a 6. septembra Ružomberok. Odtiaľ sa márne pokúšala preniknúť na juh do Banskej Bystrice. Pri Bielom Potoku narazila na rozhodný odpor posádky letiska Mokraď aj časti mikulášskej a ružomberskej posádky.
V noci z 31. augusta na 1. september 1944 prenikla z Čiech a Moravy do Bratislavy bojová skupina Schill. 2. septembra odzbrojila bratislavskú vojenskú posádku a bez boja obsadila Trnavu a Nitru. Ďalšie nemecké jednotky podobne obsadili 31. augusta letisko v Trenčianskych Biskupiciach, 1. septembra Piešťany a Trenčín. Pred Topoľčanmi narazila skupina Schill na predsunutú obranu povstaleckých jednotiek, ktoré pripravovali obranu Baťovian. Prvé ozbrojené stretnutie na tomto úseku sa odohralo pri Mýtnej Novej Vsi (dnes súčasť Ludaníc). V boji padlo 12 povstalcov. Boje o mesto napokon trvali od 3. do 9. septembra 1944. Skupina Schill mesto dobyla hlavne vďaka podpore samohybných diel, obrnenej techniky aj letectva, ktorým neboli slabé povstalecké sily ani partizáni v oblasti schopné čeliť. Povstalecké jednotky ustúpili smerom na Prievidzu, partizáni na Vtáčnik. Pri jednom z protiútokov bol zajatý povstalecký veliteľ úseku kapitán A. Weinhold.
V noci zo 4. na 5. september sa vrátila zo ZSSR do Banskej Bystrice delegácia SNR na čele s K. Šmidkem, ktorá v Moskve prerokovala pomoc SNP, presun 2. československej paradesantnej brigády a 1. československého stíhacieho pluku na povstalecké územie. O svojom rokovaní informovali zasadanie SNR.
5. septembra bol Ján Golian povýšený na generála a stal sa veliteľom celej Slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Plénum SNR zvolilo 6-členné predsedníctvo SNR. Tvorili ho: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za KSS, Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za DS. Po mobilizácii, ktorá prebehla toho istého dňa sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47 000 osôb. Armáda však nemala dostatok zbraní pre všetkých. SNR tiež vydala Deklaráciu, ktorá okrem iného zahŕňala aj tieto body:
- vytvoriť nový štát Čechov a Slovákov na demokratických a pokrokových zásadách
- zlepšiť sociálne postavnie robotníkov a roľníkov
- odsúdiť kolaborantov a zradcov
8. septembra Červená armáda a 1. čs. armádny zbor v ZSSR začali útok na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Slovenskí povstalci však neboli schopní sa s jednotkami Červenej armády spojiť. Krvavé boje v horách, ktoré stáli Červenú armádu 19 000 padlých sa pretiahli na dva mesiace. Útoky prinútili nemeckú skupinu armád Severná Ukrajina stiahnuť niektoré jednotky zo Slovenska, čo podstatne pomohlo povstalcom. Sám Golian prepokladal, že bez tejto pomoci by povstanie vydržalo iba dva týždne. V dňoch 8. až 13. septembra Nemci odsunuli vyše 12 400 vojakov a dôstojníkov, medzi nimi aj príslušníkov úderného pluku 1. tankovej armády, čo viedlo k stabilizácii východného a severného úseku povstaleckého frontu.
10. septembra o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska, 2 Vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 Taktických skupín. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných práporov, delostreleckých oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná oraganizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré neboli relatívne závislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, mínometov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodný inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť.
Na západnom úseku forntu naďalej trval tlak nepriateľa. Dobytím Baťovian a Oslian si Schill otvoril cestu cestu na Žarnovicu a Prievidzu, ktorá bez boja padla 14. septembra 1944. Preto Golian nariadil protiútok jednotkám 4. taktickej skupiny v súčinnosti s partizánmi Brigády kpt. Jána Nálepku dobyť späť Prievidzu. Protiúder sa začal 18. septembra skončil sa však neúspechom. Schill pokračoval v ceste do Turca a stredné Pohronie, kde 20. septembra vnikol do tyla 5. taktickej skupiny. Kvôli súčasnému útoku divízie Tatra hrozilo 5. taktickej skupine obkľúčenie. Preto Golian z 21. na 22. septembra rozhodol Turiec vyprádzniť. Pre povstalcov to bola veľmi ťažká strata, o ktorej sa rokovalo aj v SNR. Ústup povstaleckých jednotiek zabezpečovali partizáni z 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina. Po strate Martina 21. septembra 1944 prebrali obranu smeru, z ktorého fašisti bezprostredne ohrozovali Banskú Bystricu, v oblasti Čremošného jednotky 1. taktickej skupiny, podporované pancierovým vlakom „Hurban“. O ochranu západných svahov Veľkej Fatry sa mala postarať 1 čs. partizánska brigáda J. V. Stalina.
Ešte 13. septembra obsadila nemecká bojová skupina Schäfer Dolný Kubín, o deň neskôr Kraľovany a spojila sa tak s jednotkami divízie Tatra. Takto boli vojenské jednotky na Orave úplne odrezané, dôsledku čoho sa utvorila takzvaná Oravská vojenská skupina. Na smere Ružomberok - Banská Bystrica Schäfer nedosiahol úspech. Vojaci 6. taktickej skupiny odrazili pri obrane výšiny Ostrô 14 nepriateľských útokov. Dňa 10. októbra 1944 bola skupina Schäfer stiahnutá do priestoru Jelšavy, kde sa spojila so svojou materskou 18. divíziou SS „Horst Wessel“ a bola vystriedaná brigádou Dirlewanger.
17. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 americké B-17, ktoré priviezli americkú styčnú vojenskú misiu. Jej veliteľom bol kapitán J. Green. Doviezli niekoľko protitankových zbraní bazooka (ktoré povstalci nevedeli použiť), lieky a z povstaleckého územia odviezli predtým zhromaždených zostrelených amerických letcov. 26. septembra bola vysadená nad povstaleckým územím aj britská styčná vojenská misia.
Po strate Turca a núspešnom protiútoku s cieľom dobyť Prievidzu sa 4. taktická skupina pod tlakom jednotky Schill podporovanej letectvom stiahla do Kremnických vrchov. Ústupové boje 4. taktickej skupiny podporovali svojim vzdušným krytím letci 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. 21. septembra 1944 obsadili Nemci Handlovú a o niekoľko týždňov 6. októbra Kremnicu. Sily skupiny Schill sa potom rozdelili, keď väčšina jednotky okrem časti nasadenej v oblasti Handlová - Žiar nad Hronom presunula od priestoru Oslian. Úsek frontu v dotyku s 1. a 4. taktickou skupinou povstaleckej armády prevzala divízia Tatra a 2. prápor jednotky Schill.
25. septembra 1944 Začal presun 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR z Kroscienka v Poľsku na povstalecké územie. Dopravné stroje Li-2 prevážali ostrieľaných príslušníkov paradesantnej brigády na letisko Tri Duby, odkiaľ boli okamžite nasadení na front. Povstalecké velenie si sľubovalo od nasadenia tejto jednotky veľmi veľa. Až neskôr sa vyjasnilo, že parašutisti po bojoch na Dukle utrpeli značné straty a jednotka nebola ani z ďaleka v plnej sile. Nasledujúci deň SNR vyhlásila druhú mobilizáciu záloh do 1. československej armády na Slovensku. Týkala sa piatich ročníkov. Po druhej mobilizácii počet príslušníkov povstaleckej armády dosiahol 60 000 osôb, ale asi štvrtina z nich nemala zbrane. V druhej polovici septembra 1944 1. československá armáda na Slovensku okrem rôznych druhov armádnych jednotiek a útvarov, vrátane leteckej skupiny disponovala 44 pešími prápormi, 6 delostreleckými oddielmi a 32 delostreleckými batériami.
7. októbra 1944 na Slovensko priletel gen. Rudolf Viest, ten prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Na Slovensko priletel aj vládny delegát pre oslobodené územie minister František Němec s cieľom prevzať politickú moc. SNR jednoznačne odmietla tieto zámery československej vlády v Londýne a vyslala do Londýna svoju delegáciu, aby rokovala o slovenskej otázke s prezidentom Edvardom Benešom.
Po ťažkom boji s jednotkami 4. a 3. taktickej skupiny a partizánmi, podporovaných pancierovým vlakom i letectvom, jednotka Schill obsadila 3. októbra 1944 Žiar nad Hronom, zaistiac si tak mosty cez Hron a rýchlo postupovala na Zvolen. 2. časť skupiny Schill súčasne postupovala od Oslian smerom na Žarnovicu, zlomila odpor jednotiek 3. taktickej skupiny a 27. septembra obsadila Žarnovicu, Novú Baňu a začala postupovať na Banskú Štiavnicu. Keďže Veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku už nemalo zálohy, jednotky 3. taktickej skupiny so súhlasom Rady na obranu Slovenska opustili priestor Banskej Štiavnice, ktorá padla do rúk Nemcov 9. októbra 1944. Jendotky 3. taktickej skupiny potom pri Hronskej Dúbrave posilnili obranu najkratšieho smeru na letisko Tri Duby. Zlepšenie poveternostných podmienok umožnilo v tejto dobe ukončiť prepravu 2. paradesantnej brigády z Poľska. Jej jednotky boli postupne nasadzované na najťažšie úseky povstaleckých frontov. Potom spoločne s 3. taktickou skupinou a partizánmi, podporovaní delostrlectvom i letectvom uskutočnili 8. októbra 1944 protiútok proti divízii Tatra a v priebehu niekoľkých dní ju zatlačili o 6 km na západ, kde sa pri Jalnej až do 26. októbra 1944 stabilizoval. Počiatkom októbra javila povstalecká armáda známky vyčerpania a nezvratnej demoralizácie. Počiatočné nadšenie medzi vojakmi vyprachalo a čoraz viac ho zadúšali nemecké tanky, z ktorých mali neskúsení povstaleckí vojaci priam panický strach.
Ani dobytie Turca a ďalšie úspechy nemeckých vojsk na západnom úseku povstaleckého frontu nemohli zakryť skutočnosť, že blesková policajná akcia hitlerovského velenia na Slovensku nebola príliš úspešná. To však nič nemenilo na veľmi vážnej situácii na zmenšujúcom sa povstaleckom území. Útoky Červenej armády a česko-slovenksého armádneho zboru v oblasti Duklianskeho priesmyku zatiaľ prešľapovali na mieste, bez väčších územných ziskov. Dobývanie česko-slovenského územia bolo vo východných Karpatoch vykúpené obrovskými stratami na životoch. Lepšie sa však vyvíjala činnosť sovietskej armády južne od nášho územia, kde sa približovala k Debrecínu. Aj to však bolo príliš ďaleko na to aby ovplyvnilo situáciu na povstaleckom území.
Zmenšená aktivita na nemeckej strane frontu bola predzvesťou záverečnému útoku na povstalecké územie. Do 18. októbra sústredil Hermann Höffle brigádu Dirlwanger do priestoru Ružomberok - Martin, divíziu Horst Wessel na líniu Jelšava - Rimavská Sobota - Lučenec, bojovú skupinu Wittenmayer do priestoru Kráľova Lehota - Liptovský Mikuláš, bojovú skupinu Henrici do priestoru Poprad - Telgárt, jednotky POHG do pirestoru Kráľova Lehota - Ružomberok a jednotky Domobrany do priestoru Banskej Štiavnice. Generálny útok začal 18. októbra 1944 zosilenným bombardovaním Banskej Bystrice. Liptovskej Osady a Brezna. Následne sa začal útok nemeckých pozemných síl. Vrcholilo aj bombardovanie propagandistickými letákmi. Skupina Schill obsadila toho istého dňa Krupinu a skupina Heinrici zaútočila na Vernár. 19. októbra vyrazila z Jelšavy divízia Horst Wessel a už o dva dni obsadila Revúcu a Muráň. Jedna časť ďalej postupovala na Červenú Skalu, a druhá na Tisovec. Strate Červenej Skaly 21. októbra nezabránilo ani nasadenie pancierového vlaku Masaryk. Bolo ohrozené tylo jendotiek 2. taktickej skupiny v priestore Telgártu. Povstalecké jednotky preto začali poľnými cestami ústup pozĺž úpätia Nízkych Tatier cez Šumiac v smere na Heľpu. Bojová skupina Heinrici sa 22. októbra spojila v Telgárte s jednotkami divízie Horst Wessel. Do nemeckých rúk padol tiež Tisovec a Rimavská Baňa.
Z priestoru Lučenca prešli 22. októbra 1944 do útoku ostatné sily divízie Horst Wessel. Nemecký útok z juhu nadobúdal nebezpečné rozmery, nezastavili ho ani letecké útoky, ani útok pancierového vlaku na trati Zvolen - Lučenec. Preto generál Viest zvolal poradu veliteľov taktických skupín, na ktorej sa rozhodlo o stiahnutí 1. československej armády na Slovensku do obranného postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Slovenského rudohoria. 23. októbra vyrazili nemecké sily spolu s POHG a Domobranou do útoku proti povstaleckým silám na všetkých smeroch. Vnikli do Podkriváňa, Detvy, obsadili Brezno a dobyli aj strategickú výšinu Ostrô. Z priestorov južne a juhozápadne od Zvolena začali povstalci masovo ustupovať do Nízkych Tatier a čiastočne aj na Poľanu a Vepor. Všeobecný ústup povstalcov priviedol Rudolfa Viesta a Hlavný Štáb Partizánskych Oddielov (HŠPO) na Slovensku 25. októbra k dohode, podľa ktorej mali obranu zvyškov partizánskeho územia zabezpečovať jednotky 1. československej armády na Slovensku spolu s partizánmi 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina. Ostatné partizánske oddiely mali prejsť do určených priestorov v tyle nemeckých vojsk. Začala sa evakuácia Banskej Bystrice. Predsedníctvo SNR presunulo svoje sídlo na Donovaly. 2. čs. paradesantná brigáda zaujala obranné postavenie na prístupových cestách k Banskej Bystrici v priestore Badína, Vlkanovej a pri Šalkovej. V dôsledku toho, že sa letisko Tri Duby ocitlo v oblasti dostrelu nemeckého delostrelectva, vydal Viest rozkaz, aby 1. čs. samostatný stíhací pluk odletel na sovietsku stranu frontu. Povstalecká armáda tak prišla o svoje jediné krytie a podporu zo vzduchu. V nasledujúcich dňoch sa začalo veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku a HŠPO premiestňovať na Donovaly. Jednotka Schill dobyla 26. októbra Zvolen a 27. októbra 1944 Banskú Bystricu. Na ďalší deň jednotka Dirlwanger obsadila Liptovskú Osadu. Rozklad 1. československej armády na Slovensku bol v tejto chvíli takmer dovŕšený, keďže tá už prestala klásť súvislý odpor. Viest preto v noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal rozkaz v ktorom nariadil prechod povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Rozkaz však prišiel neskoro, keď už s väčšinou armádnych jednotiek nebolo žiadne spojenie. 1. československá armáda na Slovensku ako jednotný ozbrojený útvar prestala klásť organizovaný ozbrojený odpor. V ťažkej a zložitej situácii, keď najvyššie velenie nemalo spojenie so všetkými útvarmi, iba niektoré vojenské jednotky prešli na partizánsky spôsob boja. Veľa vojakov sa vrátilo domov a mnohí ďalší padli do zajatia. 3. novembra 1944 hitlerovci spolu so slovenskými zradcami zajali Rudolf Viesta aj J. Goliana a niekoľko ďalších dôstojníkov.
Pod sústavným tlakom prešlo veliteľstvo povstaleckej armády spolu s partizánskym štábom z Donovalov do hôr. Vtedy už brigáda Dirlewanger energicky očisťovala severné svahy a skupina Schill s divíziou Horst Wessel južnú stranu Nízkych Tatier. Divízia Tatra prenasledovala partizánov a rozbité jednotky povstalcov v Kremnických vrchoch, zatiaľ čo skupina Wittenmeyer očisťovala priestor Liptovský Mikuláš - Poprad.
30. októbra 1944 gen. Hermann Höffle za spoluúčasti predstaviteľov ľudáckeho režimu na čele s dr. Jozefom Tisom usporiadal v Banskej Bystrici vojenskú slávnosť. Dr. Jozef Tiso slúžil slávnostnú omšu. Vyznamenal príslušníkov SS a verejne poďakoval Hitlerovi. Do tohoto dňa zajali Nemci vyše 10 000 povstalcov, ukoristili asi 80 diel, 600 nákladných áut, 1 pancierový vlak, 1 nákladný vlak, 300 koní a získali štátnu pokladnicu s hotovosťou 2,8 miliardy korún. 1. československá armáda na Slovensku dokladala 1720 padlých, 3600 ranených (z ktorých skoro 700 bolo evakuovaných do ZSSR), 150 zajatých a 580 nezvestných. (Celkové straty v dôsledku bojov na Slovensku sa odhadujú na približne 10 až 12 000) Nemecké vojská prišli o 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých. Prišli tiež o 130 diel a mínometov, 42 tankov, 28 lietadiel, 210 automobilov rôznej kategórie a 1 pancierový vlak.
[úprava] Karpatsko-duklianska operácia
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo Vojenské ústredie predpokladal, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 kilometrový úsek frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko už 29. augusta 1944 znamenal, že povstanie sa nebude vyvíjať podľa predstáv jeho organizátorov, hlavne po tom, čo 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády.
1. septembra prijal maršal Konev plukovníka Talského. O ich rozhovore Konev najprv telefonicky a potom písomne informoval Stalina a navrhol vyčleniť na pomoc povstalcom a partizánskemu hnutiu na Slovensku časť síl 1. a 4. ukajinského frontu k útoku na východné Slovensko. Stalin s týmto návrhom súhlasil a nariadil, aby najneskôr do piatich dní začali sovietske vojská ofenzívu v Karpatoch.
Karpatsko-duklianska operácia, bola pravdepodobne najväčšia horská bitka druhej svetovej vojny. Nakoniec však neskončila úspechom a bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od vtedy ako útočiace jednotky neboli schpné dostatočne rýchlo preniknúť prvými dvoma nemeckými obrannými líniami, už ďalej nemala veľké vyhliadky na úspech a bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú cudzie krajiny povstaniu poskytli. Sovieti aj Čecho-Slováci však zaplatili za tento zbytočný pokus prebiť sa Karpatami k povstalcom krvavú daň, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Mnohonásobne viac ich bolo ranených. Samotní povstaleckí velitelia priznávajú, že bez Karpatsko-duklianskej operácie by bolo vylúčené, aby jednotky 1. česko-slovenskej armády a partizáni mohli dva mesiace viesť v tyle nepriateľa boje pravidelnou konvenčnou formou.
[úprava] Partizánsky boj
Po zániku 1. československej armády a prechode jej časti na partizánsky spôsob boja dovtedy existujúce partizánske oddiely prichýlili množstvo povstaleckých vojakov, niektoré jednotky aj s dôstojníkmi vytvorili svoje vlastné partizánske oddiely. V prvých novembrových týždňoch roku 1944 museli partizáni čeliť sústredenému tlaku nemeckých jednotiek ako aj dôsledkom rýchleho rozkladu povstaleckej armády ako bola kolísajúca morálka vojakov a organizačné ťažkosti, ktoré ešte komplikovalo i zlé počasie. Tieto ťažkosti postihli najmä tie partizánske jednotky, ktoré bojovali na povstaleckých frontoch.
V tomto období sa 1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika presunula od Krupiny a Zvolena cez Pohronie, Považie a Oravu do západnej časti Vysokých Tatier. Oddiely 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina bránili do konca októbra 1944 prístupy do dolín Veľkej Fatry z Turca a potom väčšina z nich prešla na pohronskú stranu Nízkych Tatier. Partizánska brigáda Jánošík z južného úseku povstaleckého frontu prešla na novú základňu v Nízkych Tatrách severovýchodne od Brezna. Náročné presuny urobila aj Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov, Brigáda kapitána Jána Nálepku a iné. V tejto dobe tiež došlo k poklesu počtu portizánov v jednotkách. V decembri 1944 sa však situácia stabilizovala a partizáni, ktorí sa medzi časom zorientovali, zvýšili aktivitu a začali podnikať partizánske akcie. Začiatkom roku 1945 boli partizánske oddiely rozmiestnené prakticky po všetkých slovenských horských oblastiach. Od 1. novembra 1944 do 19. marca 1945 uskutočnili partizáni 168 diverií na železniciach. Na východnom a strednom Slovensku následne koordinovali svoju činnosť s postupom sovietskych a česko-slovenských vojsk. Dôležité boli útoky partizánov v ceste Banská Bystrica - Staré Hory - Liptovské Revúce - Ružomberok. V Malej a Veľkej Fatre to boli útoku na cestu Kraľovany - Vrútky - Martin - Žilina. Pri bojoch na západnom Slovensku a postupe na Moravu pomáhala 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina. V súčinnosti s Červenou armádou partizáni obsadzovali a oslobodzovali mnohé dediny a mestá. Takáto činnosť hornonitrianskych partizánov vyvrcholila 31. januára 1945 v boji o Liptovský Hrádok, pri ktorom spolupracovali s 768. streleckým plukom Červenej armády s Československým armádnym zborom. V tej istej dobe partizáni oddielu Chruščov obsadili Čierny Balog a bránili ho pred nemeckými jednotkami až do príchodu sovietskych vojsk, pomohli tiež oslobodiť Brezno. Mnohé iné jednotky vyčkávali do priblíženia frontu a potom všetkými svojimi silami prerazili nemeckými pozíciami a spojili sa so Sovietskou armádou. Tak tomu bolo napríklad v noci z 13. na 14. februára 1945 pri Tekovskej Breznici, kde nemeckú obranu zdolala Nitrianska partizánska brigáda. Väčšina partizánov, ktorí sa prebojovali k Červenej armáde potom vstúpila do 1. česko-slovenského armádneho zboru a pokračovala v boji proti okupantom.
Partizánske jednotky ako celok nemali dostatok síl na likvidáciu okupačných nemeckých síl na Slovensku. Ich definitívnu likvidáciu znamenal až postup Červenej armády, 1. česko-slovenského armádneho zboru a Rumunských vojsk, čo trvalo do apríla 1945.
V partizánskych jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov a Čechov i sovietski občania, Bulhari, Poliaci, Juhoslovania, Francúzi, Nemci a Maďari, celkovo antifašisti vyše 20 národov. Slovenské národné povstanie, vypuklo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Bolo jasným dôkazom toho, že Slováci nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Napriek tomu, že nezačalo za optimálnych podmienok a nakoniec bolo zatlačené do hôr patrí k najvýznamnejším míľnikom novodobých slovenských dejín.
[úprava] Pád prvej Slovenskej republiky
Pronemecký režim na čele s Jozefom Tisom v Bratislave po prážke SNP aj naďalej zostával pri moci. Sám Tiso poslal Hitlerovi telegram, v ktorom vzdával vďaku za pomoc pri potlačení povstania a o niekoľko dní v Banskej Bystrici vyznamenával nemeckých vojakov, ktorí sa pri bojoch vyznamenali.
Nemecké jednotky v spolupráci s Hlinkovou gardou a niektorými špeciálnymi protipartizánskymi skupinami operovali na Slovensku a zvádzali boje s partizánmi. Nastalo obdobie likvidácie účastníkov SNP, deportácie stoviek zajatcov do koncentračných táborov, verejných popráv a masových vrážd civilného obyvateľstva. Protipartizánske jednotky tiež systematicky likvidovali všetky objekty (napríklad horské chaty), ktoré v horách mohli slúžiť partizánom.
Po zatlačení povstania slovenská vláda obmenila mnohé posty. Ministrom obrany sa stal Štefan Haššík, jednotky Hlinkových gárd začali plniť úlohy četníkov a polície. Podobne namiesto armády, ktorá sa skompromitovala povstaním začala vznikať Domobrana. Do nej boli začlenené aj Rýchla divízia a Technická divízia, ktoré sa nenachádzali na území Slovenska. Celkovo mala 41 533 mužov, ale ich bojaschopnosť bola na nízkej úrovni a tak sa prakticky neúčastnili bojov.
[úprava] Oslobodenie Slovenska
V tej dobe už Červená armáda - konkrétne 2. Ukrajinský (pod velením Radiona Malinovského) a 4. Ukrajinský front (pod velením Andreja Jeremenka), 1. česko-slovenský armádny zbor a rumunská 1. a 4. armáda už bojovali na území Slovenska. Proti nim stáli menej početné nemecké jednotky - 1. tanková (pod velením generála Gottharda Heinriciho) a 8. armáda (pod velením generála Otta Wtihlera) a kráľovská maďarská 1. armáda. Tie tiesnené nepriateľom pozvoľna ustupovali hornatým terénom severného a východného Slovenska. Na prelome rokov 1944 a 1945 sa rozpútali tvrdé boje na juhovýchodnom Slovensku po ktorých boli oslobodené 19. januára 1945 Košice.
Pri prekročení Ipľa a Hronu sovietske vojská na krátky čas oslobodili niektoré mestá na juhu Slovenska. Pri Šahách, Leviciach a Štúrove nemecká 8. armáda v januári 1945 podnikla protiútok v ktorom spôsobila sovietským jednotkám v tomto priestore veľké ťažkosti i straty a vytlačila ich z oslobodeného územia. Tieto boje boli súčasťou nemeckého pokusu na prelomenie obkľúčenia Budapešti. Sovietske jednotky na tomtu úseku opäť zaútočili až v marci 1945. Pri Leviciach prerazili nemeckú obranu a úspešne postúpili pozdĺž Dunaja. Bratislava bola sovietskymi vojskami oslobodená 4. apríla 1945. Začiatkom roka sa česko-slovenské a sovietske jednotky prebojovali až k Liptovskému Mikulášu, kde ich dobre pripravená nemecká obrana zdržiavala celé 2 mesiace. Boje o Liptovský Mikuláš skončili 4. apríla 1945. Potom už sovietske, česko-slovenské a rumunské vojská nenarazili na slovenskom území na žiadny výranejší odpor a postupovali cez Moravu až do Čiech.
Ministerstvo obrany nenariadilo Domobrane a Hlinkovej garde zotrvanie v obrane. Väčšina vojakov týchto jendotiek sa rozpŕchla domov alebo odišla s ustupujúcimi Nemeckými vojskami na Moravu a do Čiech. Ušli aj štátni pohlavári, ktorí sa snažili zachrániť na západe. Jozef Tiso bol zatknutý v kapucínskom kláštore v Rakúskom Altöttingene Američanmi takmer mesiac po vojne.
Slovensko bolo v tej dobe oslobodené. Opäť sa nastolila Česko-Slovenská vláda. Vďaka Slovenskému národnému povstaniu prešlo Slovensko do povojnovej Európy ako plnohodnotná súčasť svetovej protihitlerovskej koalície, zatienilo tak svoje hriechy, ktoré spáchalo keď sa zúčastnilo na bojoch proti ZSSR.
[úprava] Nacistické zločiny
K najotrasnejším fašistickým zversvám na Slovensku patria represálie v Tokajíku z 19. novembra 1944, kde všetkých 32 mužov z dediny postrieľali, ženy a deti rozhonali a obec následne vyrabovali a vypálili. Kalište fašisti prepadli 18. marca 1945, na okraji obce zastrelili mladé dievča, v dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 130 civilistov, chorých a ranených partizánov. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6. Vo Vinnom 30. októbra čiastočne alebo úplne vypálili 405 domov. Pri obci Nemecká bolo od 4. do 11. januára 1945 vo vápenke zavraždených 900 osôb. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14. V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí). V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V Dolnom Turčeku bolo popravených 182 osôb, mnohí iní boli povraždení v Zvolene. V Martine nacisti povraždili 70 obyvateľov. Obec Skýcov sa nacisti viackrát neúspešne pokúšali obsadiť, podarilo sa im to až 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde. Následne nacistické jednotky vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili odvliekli do koncentračného tábora. Za pomoc partizánom bola na výstrahu vypálená špeciálnou jendotokou Edelweiss 24. januára 1945 aj osada Ostrý Grúň. Vyhorelo 112 domov, tri dni predtým fašisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti. 21. januára 1945 táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov. Ďalšie zločiny spáchali v Hrubove, Ráztockej doline, Novej Bani, Slovenskej Ľupči, Bánovciach nad Bebravou, Handlovej, Prievidzi, Trenčíne, Žiline, Ružomberku, Dubnici nad Váhom a inde. [1]
[úprava] Povstanie v umení a vo filme
[úprava] Filmy
V auguste 1944 nakrúcali filmári v okolí Brazna a Banskej Bystrice folklórny film Hanka sa vydáva. Po vyhlásení SNP sa filmový štáb rozhodol prerušiť nakrúcanie a pripojiť sa k povstaniu. Režisér Paľo Bielik, kameraman Karol Krška, zvukový majster J. Plavec a asistent kamery V. Richter a asistent produkcie A. Sekula nakrútili počas SNP dokumentárne zábery z prvých dní povstania, mobilizácie, bojových akcií a života v tyle armády. Po prechode povstania do hôr ukryli nafilmovaný materiál na cintoríne v Ponikách. Ten sa bohužiaľ z väčšej časti v dôsledku počasia a poveternostných podmienok znehodnotil. Po skončení vojny použil Paľo Bielik zachovanú časť materiálu pri tvorbe dokumentárneho filmu Za slobodu. Časť dokumentárnych záberov SNP tiež nafilmoval sovietsky kameraman M. Glider v období od 26. septembra 1944 do 12. februára 1945. Zábery boli neskôr použité vo filme režiséra V. Kopalina Oslobodené Československo.
Ďalšie dokumentárne filmy o SNP: Sú osobne zodpovední I. a II. (1946), Slovenské ráno (1949), Tokajík (1960), Ján Šverma (1970), Frontové divadlo (1974), Povstaleckí letci (1974)
K najvýznamnejším umeleckým filmom o SNP patria Vlčie diery (1948), Bílá tma (1948), V hodine dvanástej (1958), Kapitán Dabač (1959), Prerušená pieseň (1960), Pieseň o sivom hlubovi (1961), Zbabělec (1961), Boxer a smrť (1962), Polnočná omša (1962), Bílá oblaka (1962), Organ (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Zvony pre bosých (1965), Keby som mal pušku (1971), Horká zima (1973), Trofej neznámeho strelca (1974), Jeden stříborný (1976), Súkromná vojna (1978), Zlaté časy (1978).
[úprava] Literatúra
Značná časť slovenských spisovateľov mala už pred vypuknutím povstania výrazne protifašistické názory a odpor k Prvej Slovenskej republike. Povstania sa na rozličných frontoch a postoch zúčastnili mnohí slovenskí tvorcovia literatúry. Patrili medzi nich napríklad: Alexander Matuška, Vladimír Mináč, Andrej Plávka, Ctibor Štítnický, Štefánia Pártošová, Peter Karvaš a mnohí ďalší. Niektorí začínajúci autori počas povstania padli a z ich tvorby zostali iba torzá.
Umelecky najhodnotnejšími prozaickými literárnymi dielami s tematikou povstania boli predovšetkým Mináčova Smrť chodí po horách (1947), trilógia Generácia (1958 - 1961), Kronika Petra Jilemnického (1947), novely Alfonza Bednára Hodiny a minúty (1956), diela Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety (1958) a Mŕtvi nespievajú (1961), trilógia Vincenta Šikulu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979).
[úprava] Referencie
-
- ↑ Ústredná rada SZPB, Bratislava - Ročenka odbojárov 2006 (str. 70 až 75) ISBN 80-968005-9-0
- ^ Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, Wikisource
- Charles K. Kliment, Břetislav Nakládal - Slovenská armáda 1939 - 1945 ISBN 80-206-0596-7
- Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok
- Július Nosko - Takto bojovala povstalecká armáda ISBN 80-85727-20-X
