Rádioaktivita
Z Wikipédie
Rádioaktivita alebo rádioaktívny rozpad je pozvoľná premena atómových jadier nestabilný nuklidov na atómy s nižším počtom protónov, prebiehajúca bez zjavnej vonkajšej príčiny.
Rádioaktivitu objavil v roku 1896 Henri Becquerel pri študovaní uránu. K objasneniu podstaty rádioaktivity zásadným spôsobom prispeli francúzski fyzici Pierre a Maria Curieovi.
Prírodná rádioaktivita je pozorovaná u prvkov s atómovým číslom vyšším ako 81. Pri rozpade atómového jadra sa vyžiari ionizačná energia, prípadne sa vyšlú elektróny a vznikne niekoľko atómov iných prvkov s nižšími atómovými číslami. Tieto sa prípadne môžu rozpadať ďalej až kým nedospejú ku konečnému stabilnému prvku, ktorým bývajú rozličné izotopy olova. Polčasy rozpadu prvkov sú rôzne: od sekúnd až po 1010 rokov. Pomocou umelej rádioaktivity možno vytvárať prvky, nevyskytujúce sa vo voľnej prírode, prípadne prvky s atómovým číslom vyšším ako 92 (medicínske účely, výskum).
Kvantová mechanika umožnuje pre každý izotop spočítať pravdepodobnosť, že jadro sa v danom časovom intervale rozpadne. Pre väčšie množstvo látky sa z toho dá určiť polčas rozpadu, ktorým charakterizujeme rýchlosť premeny. Udáva, za ako dlho sa rozpadne presne polovica jadier vo vzorke. U ťažkých prvkoch sú produkty rozpadu naďalej nestabilné a rozpadajú sa ďalej. Tento proces popisuje rozpadová rada.
Žiarenie, ktoré pri rádioaktívnom rozpade vzniká, sa vyskytuje v štyroch druhoch, ktoré označujeme ako α, β, γ a neutrónové žiarenie. Žiarenie α je prúd jadier hélia (α-častíc) a nesie kladný elektrický náboj. Žiarenie β je prúd záporne nabitých elektrónov. Niekedy sa rozlišuje β- (elektróny) a β+ (kladne nabité pozitróny). Žiarenie γ je elektromagnetické žiarenie vysokej frekvencie, alebo prúd energetickych fotónov. Nemá elektrický náboj a preto nereaguje na elektrické pole. Neutrónové žiarenie je prúd neutrónov, rovnako bez náboja.
